Dnes je Sobota 19.01.2019. Meniny má Drahomíra. Zajtra Dalibor.

15.12.2018

Tak trochu pomenej bolo účastníkov tejto túry, až dvaja a Dag. Začíname z Medzeva po žltej na Jelení vrch. Počasie tak akurát, nebolo síce celkom jasno, ale na Jeleňom vrchu už bolo lepšie. Pekné výhľady na zasneženú okolitú krajinu boli odmenou za výstup na vrch. Keďže snehu nebolo veľa, tak aj chôdza nebola veľmi náročná. Aj Hačava, do ktorej sme zišli z Jelenieho vrchu, s trochou snehu pripomínala, že každé ročné obdobie má svoje čaro a najmä v takomto prostredí ako je táto dedinka. Bolo príjemné prejsť sa pomedzi chalúpky a uvedomiť si, že životné tempo máme spomaliť, vnímať život okolo nás a nenáhliť sa za niečím, čo nemá zmysel. Príjemne unavení, ale s pocitom, že v tento predvianočný čas sme si užili pekný deň v prírode, sme túru v Medzeve ukončili.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

17.11.2018

V sobotu ráno o 7:30 hod. sa stretávame na námestí ôsmi a pes Dag. Je už pomerne chladno, ako to býva v novembri, tak asi 4 °C, ale slnečno. Po potrebných prípravách Štósanov, ktorí prišli autom, sa vydávame po žltej cez Vyšný Medzev na Trohánku. Trochu pofukuje, ale cestou sa zahrejeme, a tak nasleduje úprava v oblečení.
Na hornom konci Vyšného Medzeva opúšťame značenie a odbočujeme doľava. Tu skratkou popri kaplnke pokračujeme lesnými chodníčkami a neskôr spevnenou cestou na sklad pod Strážnym vrchom (774 m), tzv. Cúg. Čas na oddych, ktorý si tu doprajeme využívame na doplnenie energie a po žltej pokračujeme ďalej.
Kúsok pod Trohánkou opúšťame žltú a trochu prudšie stúpame lesnou cestou. O chvíľu sme už opäť na žltej a aj na Trohánke.
To, čo tu postavili turisti z Prakoviec za účasti turistov z Medzeva, je obdivuhodné. Je to priam hotel pre turistických nadšencov. Len nech nám dlho vydržia tieto objekty v takomto stave. Chráňme si ich, veď slúžia nám všetkým.
Sadáme si pod prístrešok na lavičky a po chvíľke odpočinku pokračujeme po červenej smerom na Kloptaň. Cestou máme aj pekné výhľady na oblasť Slovenského krasu, údolie Bodvy a časť Volovských vrchov. Zastavujeme pri zhluku skál Modrý kameň, ktoré sú vľavo od chodníka. Pár fotiek a pokračujeme ďalej. Miestami, kde nesvieti slnko, je na lístí ešte námraza a na mlákach vrstva ľadu. Počasie nám ale praje, a tak sa príjemne kráča, hoci trochu pofukuje, takže pohoda.
Zastavujeme sa v mieste, kde poľovnícky chodník schádza k chate Akol a pomaly schádzame k chate. Chodník je dobre udržiavaný, a tak sme dosť rýchlo pri chatke Tajga, ktorá je nad chatou Akol. Chatka je dosť schátralá a ešte to smetisko pod strechou...!?
Schádzame k chate Akol a tu pokračujeme na sklad na Širokom vrchu.
Do Medzeva pokračujeme lesnou cestou, ktorá vedie cez Malú Zlatnú dolinu.
Popri potoku prechádzame okolo jedného z tajchov (vodnej nádrže), ktorá slúžila ako zásobáreň vody pre hámor. Prechádzame mostom cez Zlatný potok na asfaltku, ktorá vedie Zlatnou dolinou popri potoku a ešte za svetla prichádzame do Medzeva.
Bola to pekná jesenná prechádzka vo Volovských vrchoch.


Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

27.10.2018

Aj keď predpoveď počasia na dnešný deň nebola priaznivá, oblačnosť a mrholenie, predsa sme sa na parkovisku zišli piati a biely havkáč. Jedným autom sa dopravujeme do Úhornianskeho sedla s tým, že zo Štóskeho sedla nás Valter odvezie späť k autu v Úhornianskom sedle.
Za pomerne nízkej oblačnosti prichádzame do sedla, parkujeme a odtiaľ sa po červenej vydávame pod Pipitku. Oblačnosť sa trochu zdvihla, a tak vidíme niečo z okolitých vrchov, no cestou sa to mení. Hmla pribúda a dohľadnosť je stále menšia. Pred Pipitkou schádzame k poľovníckej chate, ktorá je mimo značkovaného chodníka, ale vedie k nej široká lesná cesta. Pri chate sa stretávame s pánom chatárom, ktorý pracuje na rekonštrukcií chaty. Zdravíme sa, prezeráme si vnútro chaty a bavíme sa o jej budúcnosti. Pri odchode nám pán chatár urobí spoločné foto a my pokračujeme lesnou cestou do sedla pod Pipitkou. To už sme opäť na značenom chodníku smer Osadník. Schádzame do sedla. Viditeľnosť sa zlepšuje, ale trvá to iba chvíľu a opäť sa mení. Prichádzame k Osadníku a tu sa na chvíľu zastavujeme, aby sme doplnili kalórie. Začína mrholiť, a tak obliekame pláštenky a vydávame sa k Bodovke, kde stretávame turistov z KT Víkend Košice. Chvíľu sa spolu rozprávame a pokračujeme po červenej. Cestou sa strieda dážď, mrholenie a bez vody.
Pri smerovníku Skorušina si dohadujeme s Valterom po telefóne čas, kedy budeme v Štóskom sedle. Niečo po jednej sme v sedle, kde už na nás čaká Valter. Sadáme do auta vezieme sa k reštaurácii u Vodnára pri Úhornianskom jazere. Tu vystupujeme a čakáme na šoférov, kým sa vrátia z Úhornianskeho sedla. Poprcháva, a tak sedíme na verande reštaurácie, lebo vo vnútri nie je voľné miesto. No neskôr sa miesto uvoľní, a tak sa premiestňujeme. V teple a suchu si objednávame z ponuky jedálneho lístka. Nečakáme dlho a jedlo máme na stole. Pochutnávame si na dobrom jedle a je nám veselo. O chvíľu máme prázdne taniere, platíme a odchádzame k autám. Aj keď sme nemali výhľady, ktoré je možno vidieť z týchto miest, aj tak sme spokojní.
Veď každá príjemne strávená chvíľa v prírode stojí za to.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

13.10.2018

Za pekného jesenného počasia začíname túru jedenásti a náš štvornohý priateľ z Uhornianskeho sedla po červenej. Lesný porast vytvára peknú farebnú paletu, a tak máme zaujímavé pohľady na okolitú krajinu. Na rázcestí Biele skaly (1198 m) pred ďalším výstupom máme menšiu prestávku. Odtiaľ pokračujeme cez sedlo Krivé (1109 m) na Skalisko (1293 m). Dnes tu máme krásny kruhový výhľad. Počasie nám praje, a tak vidíme peknú scenériu Tatier. Tak si tu chvíľu posedíme a obdivujeme prírodu Slovenska, ktorá je nádherná.
Odtiaľ schádzame po zelenej k chate pod Volovcom. Je to dosť strmý chodník.
O chvíľu už sedíme v chate a dávame si niečo z dennej ponuky. Môžeme konštatovať, že obsluha aj jedlo sú na úrovni. Sme veľmi spokojní.
Odpočinutí sa vydávame na spiatočnú cestu po žltej. Skratkou prechádzame na červenú ku Skalisku. Do Uhornianskeho sedla sa vraciame po červenej tak, ako sme ráno prišli. Nasadáme do áut a odchádzame domov s pocitom, že to bola pekná jesenná túra.

Mikuláš Šoltis


Čítaj viac s obrázkami

29.09.2018

V sobotu ráno odchádzame z Medzeva štyria. Obloha je zamračená. Neveští nič dobré, ale podľa predpovede v Slovenskom raji má byť polooblačno až slnečno. Cestou začína mrholiť a miestami aj prší. Pred Spišskou Novou Vsou už je to veselšie.
Parkujeme v Čingove, odkiaľ sa vydávame na náučný chodník Kyseľ – ferrata Horskej záchrannej služby. Pri náučnej tabuli Kyseľ, ústie urobíme foto, obliekame výstroj a vstupom do koryta Kyseľa začíname ferratu. Vody je pomenej, a tak chôdza potokom nám nerobí problém. Miestami kráčame popri potoku. Pred Barikádou už seriózne využívame výstroj, čiže set na zaistenej trase. Kráčame po stúpačkách a istíme sa na lane.
Postupne prechádzame Barikádový vodopád, Kaplnkový vodopád, vodopád v Temnici, Obrovský vodopád a Korolinyho vodopád. Niektoré miesta sú tak trochu adrenalínové, ale nie je to až také náročné. Zaistená trasa sa strieda prechodom v riečisku bez istenia a aj cez haldu popadaných stromov. Obrovský vodopád prekonávame kolmou zaistenou stenou, najobtiažnejší úsek ferraty, a sme na môstiku nad vodopádom. Tu končila náhradná trasa do otvorenia Kyseľa – ferrata.
Cez Karolinyho vodopád prichádzame na rázcestie Kyseľ. Skladáme plecniaky, nachádzame si miesto na sedenie a s chuťou konzumujeme zo zásob v plecniaku. Počasie je príjemné, a tak si tu chvíľu posedíme aj s ostanými, ktorí tu relaxujú.
Po chvíli sa vydávame po modrej na Kláštorisko. Odtiaľ je to slabá hodinka. Cestou sa pozrieme z vyhliadky pri chodníku do Kyseľa, ktorý sme dnes prešli a pokračujeme na symbolický cintorín na Kláštorisku. Je venovaný obetiam Slovenského raja a hôr.
Na Kláštornej lúke pod lesom si chvíľu posedíme a kocháme sa okolitou prírodou. Tatry takmer nevidíme, sú zahalené v oblakoch, ale časť Slovenského raja máme ako na dlani. Ani sa nám nechce ísť ďalej. No čas beží, a tak pokračujeme v ceste Čertovou sihoťou. Na vyhliadke, ktorá je vedľa chodníka, si ešte posedíme a pokračujeme na Čingov. Tu nasadáme do auta a presúvame sa k Penziónu Lesnica. Dávame si niečo z dobrôt kuchyne a konštatujeme, že sme si pochutnali.
Dnešná túra sa vydarila a myslím, že všetci zúčastnení majú na čo spomínať.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

15.09.2018

V sobotu ráno odchádzame z Medzeva autami siedmi. Počasie je tak trocha proti nám. Chvíľu hmla a chvíľu polooblačno. Vrcholy Tatier sú v oblakoch. Neďaleko Troch studničiek, odkiaľ dnešnú túru začíname, vchádzame do hmly a len dúfame, že sa zdvihne. Zastavujeme na parkovisku. Počasie sa trochu zlepšilo, ale Kriváň pre hmlu nevidíme. Berieme plecniaky a po ceste prichádzame k smerovníku Tri studničky (Stará horáreň) – 1141 m. Celou cestou až nad Grúnik kráčame v hmle. Zájdeme k partizánskemu bunkru, ktorý je od chodníka vzdialený 1 min. a pokračujeme v ceste. Miestami obliekame aj pláštenky do dažďa. Za Grúnikom už máme aj občasné výhľady na okolie, lebo hmla sa strieda s jasnou oblohou. Aj kamzík sa nám prišiel ukázať pasúc sa neďaleko chodníka.
Na chodníku od Jamského plesa je čulá „premávka“. To isté vidíme aj za nami, aj na chodníku nad nami.
Po príchode na Rázcestie v Krivánskom žľabe si chvíľu odpočinieme a vydávame sa k Malému Kriváňu – 2334 m cez Daxnerovo sedlo a záverečným strmým stúpaním prichádzame na vrchol Kriváňa – 2497 m. Dá to zabrať, lebo miestami sú skaly mokré po daždi. Na vrchole si nachádzame miestečko, vybaľujeme proviant a relaxujeme. Výhľady sú obmedzené, lebo hmla sa prevaľuje cez Kriváň a iba občas niečo zazrieme. Zrelaxovaní balíme, ešte spoločné foto pri kríži a trochu sklamaní z výhľadov schádzame dole. Cestou stretávame známych, ktorí vystupujú na vrchol. Možno, že sa im počasie umúdri.
Pri smerovníku Rázcestie v Krivánskom žľabe odpočívame a tu už máme celkom pekné výhľady. Tu je rozhodnuté, že sa vrátime tou istou cestou na Tri studničky. Za Krivánskym žľabom už vidíme aj odhalený vrchol Kriváňa. No čo už? Možno na budúce nás Kriváň privíta bez oblakov. Pretože oblačnosť sa zdvihla, celou cestou až k Trom studničkám si vychutnávame výhľady na Podtatranskú, Liptovskú kotlinu, Kozie chrbty a okolitú krajinu. Dokonca vidíme aj hornú nádrž prečerpávacej vodnej elektrárne Čierny Váh.
Cestou si zájdeme na vyhliadkové miesto pod Vyšnou Priehybou, odkiaľ vidíme Západné Tatry, Liptovské kopy a do Kôprovej doliny. Vraciame sa späť a pokračujeme k Trom studničkám. Popri chodníku nachádzame brusnice a čučoriedky, a tak si sem tam niečo odtrhneme. Sú vynikajúce a dobre osviežia. Cesta nám rýchlo ubieha a už sme pri Troch studničkách. Prezliekame a prezúvame sa. Nasadáme do auta a odchádzame domov.
Ešte však urobíme zastávku v Tatranskej Štrbe, kde sa najeme v Kolibe Žerucha.
Bola to pomerne náročná túra bez pekných výhľadov z Kriváňa, ale užili sme si peknej tatranskej prírody.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

18.08.2018

Dnešnú túru na Jakubinu, za pomerne horúceho počasia, začíname z ústia Račkovej doliny ATC (890 m n. m.) Sme šiesti a po modrej prichádzame k rázcestiu Račkovej a Jamníckej (950 m). Tu meníme trasu a namiesto Račkovou dolinou začíname výstup na Jakubinu cez Otrhance. Je to náročný výstup cez Nižný Ostredok (1714 m), Nižnú Maguru (1923 m), Ostredok (2050 m) a Vyšnú Maguru (2095 m). Ako na húsenkovej dráhe, a ešte k tomu tá augustová vysoká teplota. No stojí to za tie nádherné výhľady na slovenskú prírodu.
Po viacerých prestávkach prichádzame na druhý najvyšší vrch Západných Tatier, Jakubinu (2 194 m). Odtiaľ máme pekný kruhový výhľad na Tatry.
Z najvyššieho bodu dnešnej túry pokračujeme cez Hrubý vrch (2137 m) chvíľu po hranici s Poľskom a potom zostupujeme do Jamníckej doliny. Po náročných výstupoch je zostup dolinou azda náročnejší a najmä dlhý.
Takmer po desiatich hodinách prichádzame k autám. Prezúvame a prezliekame sa a v kempingu pred cestou domov sa ešte navečeriame.
Bola to jedna z tých ťažších túr, ale nádherná, bohatá na zážitky.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

21.07.2018

Dnes sa nás zišlo o niečo viac. Je nás deväť a ráno o 5:00 hod vyrážame smer Nízke Tatry – Magurka. Do Magurky sa dostávame cez Partizánsku Ľupču. Asfaltka vedúca Ľupčianskou dolinou popri toku riečky Ľupčianka je dobrá. No to neplatí, keď z nej odbočíme. Odtiaľ až do Magurky, ktorá leží v závere doliny, je ako tankodrom. Podobne, ako u nás z Medzeva do Šugova. Tak len oči na stopkách a pomaly. Šťastlivo sme došli do Magurky na parkovisko neďaleko kostolíka, odkiaľ začíname túru. Magurka je bývala banícka osada, založená v 14. storočí. Je najvyššie položenou osadou na Slovensku vo výške 1050 m. Osada mala kedysi význam v rámci celej Rakúsko-Uhorskej monarchie, nakoľko v nej boli významné ložiská zlata a sprievodných rúd. V Budapeštianskom múzeu je uložený 8 kg vážiaci nuget rýdzeho zlata z Magurky. Z čias najväčšieho rozkvetu osady sa zachoval banský kostolík z roku 1911 s obrovským rapkáčom vo veži, ktorý zvolával baníkov do práce z celého okolia a ohlasoval koniec „šichty“. Pred kostolíkom sa fotíme a asfaltkou po modrej okolo domu Ruppeldtovcov, najvýznamnejší rodák z Magurky, prichádzame k smerovníku. Tu odbočujeme a spolu so žltou sa štveráme do kopca na lesnú cestu vedúcu po svažnici. Pri rázc. Bašovňa pokračujeme už len po modrej svažnicou, a tak miernejšie naberáme výškové metre. Počasie nám praje, cestou máme aj pekné výhľady na Nízke Tatry a na majestátny Choč. Pod sedlom Latiborskej hole opúšťame svažnicu a strmým chodníkom sa šplháme do sedla. Za odmenu máme okolo chodníka krásne vyfarbené a chutné čučoriedky. Miestami je ich úplná záplava, tak sa pri nich chvíľu zdržíme. Občerstvení čučoriedkami prichádzame do sedla Latiborskej hole (1540 m). To už sme na červenej - Cesta hrdinov SNP a E8. Po spoločnej fotke usadáme a dopĺňame energiu na ďalšie km. Ako na dlani máme niektoré vrcholy Nízkych Tatier. Po dlhšej prestávke pokračujeme po červenej. Pred sedlom Zámostská hoľa stretávame turistu z Bratislavy, ktorý robí Cestu hrdinov SNP. Dozvedáme sa, že od Dukly je na ceste už šestnásty deň. Na rozlúčku sa spolu odfotíme a pokračujeme ďalej cez Zámostskú hoľu (1630 m) k útulni pod sedlom Ďurkovej. Nachádzame si miesto pred chatou a dopĺňame spálené kalórie. Poniektorí si doprajú občerstvenie z miestnej ponuky. Pred nami je časť hrebeňa Skalky, ktorú sme absolvovali v roku 2015. Oddýchnutí sa vraciame späť a po kratšom výstupe, pri smerovníku rázcestie nad sedlom Ďurkovej, si ešte chvíľu posedíme a vychutnáme si pekný deň. Odtiaľ už len po zelenej hrebeňom Javoriny schádzame do Magurky. Aj tu máme pekné výhľady spätne na hrebene Nízkych Tatier. Pred nami dominujú najmä vrcholy Malej a Veľkej Fatry no z viacerých miest vidíme aj náš cieľ – osadu Magurka. Chvíľu kráčame porastom kosodreviny, vystupujeme na Mestskú horu (1529 m) a klesajúc opúšťame hrebeň. Traverzom smrekovým porastom schádzame do doliny riečky Ľupčianka. Prechádzame cez lávku a chodníkom popri potoku prichádzame k riečke Viedenka ústiacej do Ľupčianky. Prechádzame na druhú stranu a miestnou cestou pokračujeme dole Magurkou. Pri chate Magurka sa zastavujeme a na terase si sadáme k stolu. Objednávame si z ponuky jedálneho lístka a chvíľu čakania na jedlo si krátime zážitkami z dnešnej túry. Jedlo bolo dobré a obsluha zvlášť, takže odchádzame dobré naladení k autám. Ani zlá asfaltka, ktorou schádzame do Partizánskej Ľupče nám nepokazí náladu. Myslím si, že každý účastník si z dnešnej túry odnášal pekné zážitky.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

30.06.2018

Snáď predpoveď počasia na dnešný deň zapríčinila, že z parkoviska v Demänovskej doline v sobotu ráno začíname túru štyria. Je zamračené a trochu chladno, a tak sa podľa toho obliekame. Hore dolinou po modrej sa dostávame k smerovníku Demänovská jaskyňa slobody rázcestie (850 m). Tu po žltej vstupujeme do bizarnej doliny Radová, ktorá má miestami kaňonovitý charakter. Vystupujeme po pravej strane potoka, ktorý vo vápencovom podloží vyhĺbil tzv. krútňavové hrnce. V doline sú početné skalnaté útvary a pri jednom z nich urobíme spoločné foto. Stále prudko stúpame a pod sedlom Sinej ešte prekonávame popadané stromy a trochu aj blúdime. Počasie je premenlivé. Chvíľu hmla a občas za pomoci vetríka vykukuje slnko. V dôsledku popadaných stromov vystupujeme nad sedlom a tu sa po žltej spúšťame do sedla. Za sedlom je opäť kalamita a strácame značku. Trochu sa motáme po lese až opäť nachádzame žltú značku. Vedie hrebeňom na Poľanu. Prichádzame na Havrany (1453 m) a tu kráčame viacmenej po rovine. Na hrebeni fúka dosť silný vietor. Obliekame vetrovky a miestami máme čo robiť, aby sme sa udržali na chodníku. Teplota sa pohybuje okolo 10° C. Cez hrebeň sa prevaľujú mraky pripomínajúce vodopád. Sem tam máme aj nejaké výhľady. Chodník vedie tesne pri hrebení, alebo priamo po ňom. Lepšie sa cítime na chodníku pod hrebeňom, lebo je tu aké - také závetrie. Vplyvom vetra sa ale oblačnosť pretrháva a naskytujú sa nám pekné výhľady. Po prechode Havranmi (1453 m) prichádzame na ďalší vrchol v domnienke, že sme na Bôre. No na vrchole zisťujeme, že až ďalší vrchol je Bôr. Tak hor sa ďalej. Vietor ustáva. Vystupujeme na Bôr (1888 m), potvrdzuje to aj schránka na vrcholovú knihu. Knihy však niet. Rýchlo robíme spoločnú fotku a poďho do závetria, kde sa môžeme najesť a občerstviť. Toto nachádzame tesne za Bôrom v malých skalkách pri chodníku. Oddychujeme a kocháme sa výhľadmi na hlavný hrebeň Nízkych Tatier, Dereše a Chopok s lanovkami. Oddýchnutí sa ešte prioblečieme, lebo fúka pomerne silný nárazový vietor. Vystupujeme na Zákľuky (1914 m), najvyšší vrchol dnešnej túry. Už z diaľky vidíme stádo kamzíkov hrajúcich sa priamo na vrchole. Je to nádherný pohľad. Pomaly prichádzame k nim, ale vôbec sa nás neboja. Tak nám trochu zapózujú a poberajú sa chodníkom pred nami. No jeden najzvedavejší nás ešte čaká pri turistickej značke na skale pri chodníku. O chvíľu nasleduje svojich kolegov. Chodníkom prichádzame na Poľanu (1890 m) a tu po žltej spolu s červenou (Cesta hrdinov SNP) sa spúšťame do sedla Poľany (1837 m), kde sú aj naši známi - kamzíky. Prechádzame popri nich a vôbec im to nevadí. Veselo sa hrajú. Keď opúšťame sedlo a žltou sa spúšťame do doliny Zadnej vody, akoby sa chceli k nám pridať, idú za nami. No nakoniec si to rozmyslia a zostávajú v sedle. Klesajúcim chodníkom prichádzame k Trom vodám a ďalej popri potoku, ktorý je už o niečo väčší, do strediska Jasná. Malá zastávka na foto a popri Vrbickom plese po modrej pokračujeme do cieľa. Ešte dobrá hodinka a prichádzame k ráz. Demänovská jaskyňa slobody. Odtiaľ už len kúsok po modrej a končíme v reštaurácii. Vyberáme si z jedálneho lístka a sýti a spokojní nasadáme do auta smer Medzev. Bola to pekná túra a najmä to stretnutie s kamzíkmi.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

15. – 16.0

V piatok poobede odchádzame z Medzeva siedmi dvomi autami do Novej Sedlice, kde máme zabezpečené ubytovanie v penzióne Kremenec. V Uličskom Krivom sa už o nás zaujíma majiteľka penziónu, a tak jej oznamujeme našu polohu. Po príchode zaparkujeme v areáli penziónu. Izby máme na poschodí so spoločnou kúpeľňou a WC. K dispozícii máme aj menšiu, dobre vybavenú, kuchynku. Po ubytovaní si dávame večeru v reštaurácii penziónu. Chvíľu posedíme a vydávame sa na spoznávanie Novej Sedlice, najvýchodnejšej obce na Slovensku, ktorá je vstupnou bránou do NP Poloniny. V obci sa nachádza domček so slamenou strechou, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou. Novinári ho nazvali Domčekom deduška Večerníčka. V rokoch 1994 – 1996 síce prešiel celkovou rekonštrukciou, ale je v schátralom stave. Azda sa dočká obnovy. Je tu aj replika dreveného kostolíka, ktorý bol presťahovaný do Humenného. Po návrate do penziónu sme si povedali, že najvýchodnejšia obec na Slovensku a okolitá príroda sú pre turistov naozaj príťažlivé. V sobotu ráno po raňajkách balíme, uvoľňujeme izby a autá premiestňujeme na miesto, odkiaľ začíname dnešné putovanie po NP Poloniny v Bukovských vrchoch. Pri drevenej soche Ďido Beskyd sa odfotíme a po červenej začíname dnešnú túru. Máme turistické počasie, polooblačno a príjemných asi 20°C. Len nech nám to vydrží. Kráčame asfaltkou, ktorú po čase opúšťame a odbočením doprava začíname strmo stúpať. Pri smerovníku Skládka pod Kýčerou
(525 m) sa na chvíľu zastavujeme a pokračujeme v strmom stúpaní až do sedla Temný vŕšok
(838 m). Tu začíname klesať k Stužickej rieke (660 m) a zároveň vstupujeme do NPR Stužica (Stužický prales), ktorý je naším najväčším kompaktným pralesom. Tak, ako sme strmo stúpali, tak aj prudko klesáme k lávke cez Stužickú rieku. Je dosť zanedbaná, o čom svedčí aj upozornenie na strome: „Vstup na lávku na vlastné riziko!!!“. Aj ďalší môstik, cez ktorý prechádzame, je na vlastné riziko. To sme nečakali. Chodník chvíľu vedie po násype, ktorý je pozostatkom úzkokoľajnej železničnej trate. Schádzame z násypu a začíname opäť stúpať. Takto prichádzame až pod Kremenec. Tesne pod vrcholom stúpanie naberá na intenzite a sme hore na hranici troch štátov. Je to trojmedzie Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Sú tu lavičky pre každý štát, len si vybrať, kde sa usadíme. Tak sedíme každý v inom štáte a dopĺňame energiu. Oddýchnutí urobíme vrcholovú fotku a vraciame sa po slovensko – poľskej hranici chodníkom s červenými značkami (v súčasnosti v zanedbanom stave) doplnený poľským modrým značením. Chodník vedie okolo hraničných stĺpikov zvlneným terénom. Hranica vedie okrajom Bieszczadzkeho Parku Narodoweho. Prichádzame k vyhliadke Kamenná lúka (Kamienna 1199 m) s výhľadmi do Poľska a Slovenska. Po prechode vrchu Hrúbky (Hrubki 1186 m) sa zastavujeme pri pamätníku ruského vojaka P.A. Gladyša. Na rázcestí Čierťaž opúšťame hranicu a hrebeň Bukovských vrchov a po zelenej schádzame do Novej Sedlice. Stužický prales opúšťame neďaleko Lúk pod Príkrym a pomerne strmo prichádzame k jazierku s náučnými tabuľami, pexesom a vtáčími hodinami. Lávkou cez Zbojský potok prichádzame k smerovníku Poľana, kde sa pripája žltá značka. Tu po asfaltke popri potoku vstupujeme do Novej Sedlice. Našim nohám dobre padne osvieženie v potoku. Balíme a o chvíľu parkujeme pri penzióne Kremenec. Tu z jedálneho lístka vyberáme niečo pod zub. Príjemne sa sedí pod strechou terasy. No treba sa poberať. Poďakujeme sa majiteľom za dobré služby, ochotu a srdečnosť a nasadáme do áut smer Medzev. Radi sa tu vrátime, dovidenia. Cestu domov si ešte spríjemníme pohľadom na vodárenskú nádrž Starina z vyhliadkovej terasy nad cestou. Chvíľu sa kocháme jej rozložitosťou a tiež krásnou okolitou krajinou. Schádzame k autu a pokračujeme domov. Máme pekné a nezabudnuteľné zážitky z návštevy NP Poloniny a tiež z pobytu v Novej Sedlici.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

02.06.2018

Tomášovský výhľad, jeden z najnavštevovanejších výhľadov v Slovenskom raji. To je dnešný cieľ nás štyroch členov Skoby a troch hostí, ktorí sme si ráno privstali, aby sme obdivovali krásy Slovenského raja. Začíname z parkoviska v Čingove. Berieme plecniaky a po žltej a zároveň aj náučnom chodníku, sa vydávame po Slovenskom raji. Pri pomníku venovaného Slovenskému raju začíname pomaly stúpať k chatovej osade Ďurkovec. Kedysi slúžila ako ubytovňa pre turistov. Dnes, ako skoro všade, už to tak nie je. Je slnečno a teplo ako v letný deň. Zastavujeme sa pri smerovníku, aby sme urobili spoločnú dokumentačnú fotku. Vstupujeme do lesa a pokračujeme vo výstupe po vrchu Ľudmanka. Na chvíľu sa zastavujeme pri vyhliadke s tabuľou NCH Ihla a Kazateľnica. Vraciame sa na chodník a pokračujeme na Tomášovský výhľad. Tomášovský výhľad (667 m) je skalný terasový výstupok na južnom svahu vrchu Ľudmanka. Jeho skaly slúžia ako cvičné horolezecké terény. Máme pekné výhľady na doliny Bieleho potoka, na Prielom Hornádu a na Vysoké Tatry, aj keď dnes sú zväčša v oblakoch. Nachádzame si miesto a vyberáme z plecniakov niečo pod zub. Pred odchodom ešte urobíme spoločnú fotku a po žltej schádzame k Letanovskému mlynu. Prechádzame cez Trstený potok, ktorý tu ústi do Hornádu, a o chvíľu sme pri smerovníku neďaleko mosta Kartuziánov. Odtiaľ po modrej pokračujeme okolo chatiek k mostu cez Hornád. Po jeho prechode pokračujeme Prielomom Hornádu k ústiu Kláštorskej rokliny. Pre tých, ktorí sú tu po prvýkrát, je prechod po stúpačkách nad tokom Hornádu určite nezabudnuteľný okamih. Tak ako aj Tomášovský výhľad. A to ich ešte čaká Kláštorská roklina. Začína pribúdať mrakov a aj sa ochladilo. Po prechode mostom k ústiu rokliny počujeme aj hrmenie. Je to niekde na okolí. Chvíľa odpočinku a po zelenej prichádzame k ústiu Kláštorskej rokliny. Začína pršať, a tak poniektorí obliekajú pláštenky do dažďa. Rozhodujeme sa, či prejdeme roklinou, alebo po žltej ponad, lebo hrmenie sa zosilňuje. Nakoniec pokračujeme ďalej a nie sme tu sami. Je tu dosť živo. Akoby tu bol školský výlet. Prvý rebrík pri Strakovom vodopáde dáva nováčikom zabrať, ale v pohode ho zdolávajú, je to príprava na ďalšie. Rebríky pri Dúhovom vodopáde už v pohode prekonávajú. Dážď sa zosilňuje, a tak aj ostatní obliekajú pláštenky. Ešte posledný rebrík cez kaskády Gustáva Nedobrého, míňame Machový a Kartuziánsky vodopád a opúšťame Kláštorskú roklinu. Dážď je stále prudší a my po chvíli pod ochranou stromov prichádzame do otvoreného terénu na Kláštorisku. Čím skôr do sucha chaty. Vstupujeme dnu, ale je tu toľko turistov, že niet miesta na sedenie. Na terase sú lavičky pod slnečníkmi, ale obsadené. Druhá časť terasy, kde sú voľné miesta, nie je chránená pred dažďom, hoci je tam konštrukcia na nepremokavú plachtu. Majiteľ chaty sa akosi nepripravil na turistickú sezónu. Škoda, máme z toho nedobrý dojem. Zostávame na terase a pod rímsou pri stene sa posilňujeme na cestu späť. Dážď ustáva, odchádzame z chaty a po žltej serpentínami schádzame do doliny Tomášovská Belá k rázcestníku Kyseľ, ústie. Krátky úsek, ale náročný na nohy, a tak si doprajeme chvíľku oddychu pri Bielom potoku, ktorý preteká Tomášovskou dolinou. Ďalej pokračujeme chodníkom popri potoku a miestami priamo korytom po vodorovných rebríkoch alebo stúpačkách. Prichádzame k rázcestiu Biely potok, ústie. Tu sa vlieva Biely potok do Hornádu. Popri Hornáde pekne širokým chodníkom prichádzame na parkovisko v Čingove. Odkladáme batohy a výstroj do áut a v blízkej reštaurácii pri dobrom jedle, a tiež skvelej obsluhe, končíme dnešnú túru. Aj keď nám popršalo, sme spokojní. A myslím si, že tí, čo sú tu po prvýkrát, majú na čo spomínať a najmä na to, ako to zvládli.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

05.05.2018

Zo Zlatej Idky z parkoviska pri ihrisku sa za pekného jarného počasia vydávame deviati, dvaja hostia a Dag (Filipov havkáč) po modrej do Idčianskeho sedla. Je teplo, ale pofukuje dosť nepríjemný vietor, a tak sa obliekame. No po niekoľkých metroch stúpajúc do kopca sa začíname vyzliekať. V lese už tak vietor nepociťujeme, a tak až do sedla sa nám kráča celkom príjemne. V Idčianskom sedle sa zastavujeme pri smerovníku, niečo pojeme, urobíme spoločnú fotku a po červenej stúpajúc pokračujeme ku Golgote. Za Zlatoidskými lúkami si doprajeme trochu oddychu na rovinke a potom už prudké stúpanie po hornú stanicu sedačkovej lanovky na Golgote. To už máme na dohľad Kojšovku s nezameniteľnou bielou kupolou observatória a tiež Mierovú horu so stĺpmi. Cestou v otvorenom priestore sa nám naskytnú aj nejaké výhľady južným smerom na oblasť Slovenského krasu. Od lanovky ešte šplháme po zjazdovke až k čajovni Katka, ktorá je dlhodobo zatvorená. Pred výstupom na vrchol Kojšovky upravujeme svoje oblečenie proti vetru, lebo tu je stále veterno. V závetrí kamenného podstavca s pamätnou doskou SNP usadáme a relaxujeme. K Dagovi sa pridal kamarát, odkiaľ prišiel, to nikto nevie. Kým my odpočívame, oni spolu šantia, akoby nás chceli zabávať. Pred odchodom z vrcholu ešte spoločná fotka a už sa spúšťame k chate Erika. Chata je po rekonštrukcii. Je na nepoznanie. Vnútri aj vonku je dosť miesta na sedenie. Doprajeme si nápoje z ponuky reštaurácie a sadáme si pred chatu na slniečko. Je tu dosť cyklistov aj peších turistov, lebo dnes sa koná Magnezitárska 60-tka, ktorej trasa prechádza Kojšovkou na Bankov. Pozdravíme známych a vydávame sa na cestu smerom k Spálenici. Dakov kamarát nemá chuť vzdať sa našej spoločnosti a pokračuje s nami ďalej. Pri Spálenici prechádzame na zelenú a prudko sa spúšťame dolu na lesnú cestu. V ceste máme porezaný strom, ktorý tu po ťažbe zanechali lesní robotníci, a tak ho obchádzame. Na turisticky značených chodníkoch je to u nás, česť výnimkám, samozrejmosť. Chata s priľahlými objektmi, ktorá je neďaleko stanice sedačkovej lanovky, je opustená a chátra. Je to smutný pohľad najmä pre tých, ktorí ju poznali, keď bola v plnej prevádzke. No čo už, dnešná doba... Chvíľu kráčame pod lanovkou panelovou cestou, z ktorej o chvíľu odbočujeme doľava a stúpajúcou lesnou cestou prichádzame k spodnej stanici lanovky. Tu zelenou pokračujeme k turistickému prístrešku a o chvíľu prichádzame na parkovisko k autám. Sme v závere dnešnej túry. Nasadáme do áut a poďme domov. Boli to pekné jarné alebo už hádam letné kilometre?

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

27.04.2018

Členovia klubu prijali výzvu nášho mesta a v počte 11 sa zúčastnili brigády zameranej na vyčistenie mesta od odpadkov a čiernych skládok. S dobrou náladou a elánom sme sa pustili do práce. Vyčistili sme okolie Bodvy od mlyna po bývalý lyžiarsky areál. A že sme sa nenudili, dokazuje aj fotodokumentácia, z ktorej vidno, aký vzťah majú niektorí občania k prírode a k svojmu mestu. Však to za nich niekto uprace. Buďme ohľaduplní k prírode aj k ostatným. Veď ako my k prírode, tak ona k nám. Čo zanecháme ďalším generáciám, ak sa takto budeme správať?

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

21.04.2018

Hoci je len začiatok jari, my sme túto túru absolvovali v letnom počasí. Zišlo sa nás 14. Začíname od Hrhovského vodopádu. Vodopád v tomto období je mimoriadne pekný a obdivujeme jeho mohutnosť. V letných mesiacoch má omnoho menej vody. Vodopád je napájaný Hrhovskou vyvieračkou, zvanou Veľká hlava. S výškou 15 m je to najvyšší vodopád Slovenského krasu. Ešte spoločné foto tých, čo tu vydržali a vydávame sa za ostatnými. Nad dedinou pokračujeme cez lúku po žltej a ďalej popod železničnú trať. Prekonávame takmer 600 výškových metrov na hrebeň Horného vrchu. Cestou máme pekné výhľady na Turniansku kotlinu a Dolný vrch. Pred vstupom do lesa na stráni chvíľu oddychujeme a obdivujeme rozkvitnuté stromy a kríky a všade prítomnú zeleň. Tu a tam aj kvietky sa na nás usmievajú, najmä fialky, ktorých je v lese hojne. Príjemne sa nám sedí, ale po chvíli pokračujeme a cestou sa zastavujeme pri Čertovej diere, 180 m hlbokej vertikálnej jaskyni. Spoločné foto a pokračujeme k chate Tanya s pekne upraveným areálom. Pred Zádielskou dolinou chodník prudko klesá. Miestami je na ňom lístie, na ktorom sa šmýka. Je tu potrebná opatrnosť. Pomaly ale isto schádzame na asfaltku a pokračujeme k chate Bystrina v závere doliny. Pri chate je dosť turistov. Sobotňajší pekný jarný deň ich vylákal do prírody aj s drobizgom. Nachádzame si miesto, vybaľujeme poživeň a v bufete si ešte kúpime niečo na zaliatie. Posilnení balíme a po modrej pokračujeme k vyhliadke Na skale, nad Zádielskou tiesňavou. Je tu pekný výhľad na tiesňavu s dominantnou Cukrovou homoľou. Ďalej pokračujeme Zádielskou planinou, na ktorej už nie je ani jeden poniklec. Čakali sme, že nejaký uvidíme. No asi je už na to príliš teplo. Zato s hlaváčikom jarným akoby sa vrece roztrhlo. Kam oko dohliadne oživuje zelenú planinu. Opúšťame planinu a vstupujeme na Hradný vrch. Prechádzame škrapovým poľom (škrapy - skalky vystupujúce na povrch), ktoré končí niekde pod hradom. Je to najťažší úsek, lebo chôdza je tu obtiažnejšia. Kráčame opatrne, prekračujeme alebo stúpame medzi škrapy. Občas sa zastavíme a kocháme sa peknými panorámami krajiny. Pred nami dominuje Turniansky hrad s okolím. Prichádzame k smerovníku Hradná stráň, sedlo pod hradom a tu chvíľu sedíme pred zostupom na parkovisko. Je čas, a tak sa zdvíhame a pomaly schádzame chodníkom, ktorý sa neskoršie stáva cestou, na parkovisko pri reštaurácii Pod hradom. Tu čakáme na šoférov, ktorí sa vrátili po autá do Hrhova. Po ich príchode túru končíme v reštaurácii pri neskorom obede. Bola to pekná prechádzka po zákutiach Slovenského krasu a najmä Hrhovský vodopád.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

14.04.2018

Za pekného jarného počasia sme sa na autobusovej zastávke v Medzeve zišli 11. Odtiaľ sa autobusom premiestňujeme do Jasova, kde začíname dnešnú túru v Slovenskom krase. Od autobusovej zastávky v Jasove žltou značkou prichádzame k Jasovskej jaskyni a tu pokračujeme okolo cintorína na Ladislavovu vyvieračku. Chvíľa oddychu a pokračujeme Jasovskou planinou. Pred Drienovskými kúpeľami opúšťame žltú značku a skratkou prichádzame na modrú, ktorá vedie cez Urbársky les pod Vysokú (706 m) popri potoku Miglinc. Zastavujeme sa pri pamätníku zavraždených maďarských vojakov v roku 1945. Posedíme pri poľovníckej chate, zrelaxujeme a pokračujeme ďalej k vyvieračke Miglinc. Tu žltou značkou vystupujeme na planinu a bez značenia pokračujeme na Šugovskú vyhliadku. Na vyhliadke oddychujeme, dopĺňame energiu a kocháme sa pohľadom do údolia Bodvy a na hrebeň Volovských vrchov. Po chvíli schádzame z vyhliadky neznačeným chodníkom a pred hrobom rumunského kapitána prichádzame na modrú značku. Ranč v Šugove ja zatvorený, a tak pokračujeme do Medzeva, kde sa naše putovanie v Slovenskom krase končí.

Mikuláš Šoltis


Čítaj viac s obrázkami

17.03.2018

Prvé jarné kilometre začíname z parkoviska pred Zádielskou tiesňavou 14 z klubu a traja hostia z Košíc. Urobíme spoločnú fotku a vydávame sa hore tiesňavou. Predpoveď počasia nebola optimistická, ale napriek tomu sme sa zišli v hojnom počte. Po dažďoch a topiacom sa snehu je riečka Blatnica mohutnejšia ako v lete. Obdivujeme jej pekné kaskády. Samozrejme, že je aj pomerne hlučná. Zatiaľ kráčame po asfaltke bez snehu a ľadu, no asi v druhej polovici je na ceste hrubšia vrstva ľadu. Iba po okrajoch je trocha snehu a tak naše kroky vedú po ňom. Chôdza je však namáhavejšia. Nevadí nám to, veď máme pekné výhľady na strmé steny tiesňavy. Takýto ľadový koberec máme celou cestou až k chate. Tu pod prístreškom oddychujeme a dopĺňame energiu. O chvíľu balíme a po zelenej sa stúpajúcou rozbahnenou cestou vydávame ku Snežnej jame. Snehu je pomenej. Prichádzame pod Jasenový vrch, opúšťame lesnú cestu, chodníkom vystupujeme na jeho úbočie a sprava ho obchádzame. Zelenou pokračujeme lesnou cestou až k Čitakovej hore. Tu zelenú opúšťame a pomerne hlbokým závejom vstupujeme na čistinku s prázdnym krmelcom. Vľavo vedľa čistinky je chata. Kráčame ďalej lesným porastom takmer bez snehu k Snežnej jame, ktorá je situovaná na Borčianskej planine a je súčasťou NPR Havrania skala. Tu chvíľu oddychujeme, doplníme tekutiny a aj niečo zajeme. Pofukuje, a tak si hľadáme závetrie. Táto Snežná jama, s takmer kolmými skalnými stenami, je dlhá 50 m o šírke 2 až 5 metrov a hĺbke 24 m. Menšia skupinka sa vydáva na prieskum. Čakáme ich a po chvíli balíme a pokračujeme na Sovie bralá, súčasť NPR Havrania skala. Pomerne nízka oblačnosť nám neumožňuje vidieť panorámu okolia. Pod nami je dolina Šajbového potoka, ktorý vteká do Chotárneho potoka nazývaný tiež aj ako Blatný potok, Blatnica, pretekajúceho Zádielskou tiesňavou. Opúšťame skaly a vydávame sa neďaleko k jaskyni Marciho diera. Urobíme spoločnú fotku a cez snehové pole pokračujeme k blízkemu posedu. Tu vstupujeme do lesného porastu. Chodníkom sa dostávame na lesnú cestu a klesajúc pokračujeme až do Blatnickej doliny. Odtiaľ asfaltkou popri Blatnom potoku schádzame k Zádielskej tiesňave. Ešte pár fotiek z ľadopádu vedľa chaty nad smerovníkom, na ktorý nás upozornil Igor, a o chvíľu už pokračujeme tiesňavou k autám na parkovisku. Bol to pekný štart do jarných kilometrov. Po peknej jarnej túre sa cestou domov ešte zastavujeme v Orgováne, kde si vychutnáme oddych pri dobrom jedle.

Čítaj viac s obrázkami

25.02.2018

Opäť sme sa zišli, aby sme po roku zhodnotili činnosť nášho klubu za rok 2017. Podpredseda Valter Müller nás oboznámil s programom schôdze. Potom Filip Lang, predseda klubu, zhodnotil činnosť za rok 2017 a zároveň odovzdal putovný pohár najlepšiemu turistovi klubu za rok 2017. Tentokrát je ním Heidi Gedeonová. Podpredseda nás oboznámil so stavom finančných prostriedkov za rok 2017. V tomto roku mal klub 25 členov. Pre zdravotné problémy Ondrej Gedeon, člen výboru, sa nebude môcť zúčastňovať akcií klubu. Členstvo však nemá zrušené, zostáva čestným členom klubu. V diskusii boli dané návrhy do plánu turistických akcií pre rok 2017 a rôzne.
KST Skoba praje v roku 2018 všetkým členom pevné zdravie a veľa pekných turistických zážitkov.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

10.02.2018

Aj keď predpoveď počasia na sobotu nebola povzbudzujúca, prechod roklinou začíname ráno z Podlesku. Už prvé metre naznačujú, že prechod roklinou bude pekný. Sneh, ktorý pokrýva roklinu a ľadopády, to je tá pravá zimná Suchá Belá. Chýba ešte k tomu úplne zamrznutý potok, ale aj tak je tu nádherne. Kráčame po drevených lávkach, ktoré vyzerajú akoby ich niekto pocukroval. V lete vodopády a teraz ľadopády, ktoré pekne vynikajú v tomto zimnom prostredí. Rebríky nie sú namrznuté, iba trochu zasnežené, a tak výstup cez ľadopády nám nerobí problém. V pohode prichádzame na rázcestie Suchá Belá, záver. Odtiaľ cez ráz. pod Vtáčím hrbom pokračujeme na Podlesok, kde putovanie v zimnom Slovenskom raji končíme. Suchá Belá je pekná v lete, ale aj v zime má svoje neopakovateľné čaro.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

20.01.2018

Tak, ako o predchádzajúce ročníky, tak aj o tento 42. bol veľký záujem turistov. Podľa účastníckej listiny ich bolo zapísaných takmer 300. Po príchode do Richnavy sa registrujeme v Hostinci na rázcestí, zaplatíme účastnícky poplatok a čakáme na odvoz do sedla Chvalabohu. V sedle tradičné uvítanie organizátorom, oboznámenie s výstupovou trasou a vydávame sa na Sľubicu. Snehová nádielka nie je až taká veľká, ako sme očakávali, takže sa kráča pohodlne. Prichádzame k telekomunikačnej veži na kopci Rudník (1024 m n. m.), kde si robíme menšiu zastávku a pokračujeme na Rajtopíky. Pred skalným oknom je „tlačenica“, lebo každý chce mať fotku v okne. Tak chvíľu čakáme. Urobíme foto a pokračujeme ďalej. O chvíľu sme na vrchole Rajtopíkov a spúšťame sa do sedla Humenec (910 m n. m.), ale podľa smerovníka sme v sedle Humence. Žeby nejaká inovácia...? Máme polojasno, a tak sú aj nejaké výhľady a samozrejme aj fotky a pokračujeme vo výstupe na Sľubicu. Krajina sa mení a stromy sú zaodiate v bielom háve. Pravá zima. Na vrchole je trochu veterno, samozrejme pauza, niečo zajeme a doplníme tekutiny. Zdokumentujeme vrchol aj výhľady na okolitú krajinu a spúšťame sa do sedla Predky po novej svažnici. Oproti pôvodnej až tak prudko neklesá. V sedle si pochutnávame na tradičnom šmalcovom chlebe s cibuľou. Pozdravíme sa so známymi a pokračujeme do Richnavy. V Hostinci na rázcestí končíme dnešný výstup, za ktorý si odnášame odznak a diplom z tohto ročníka. Pekne v teplučku si dávame klobásku a čajík. Počasie nám prialo a s dnešným dňom sme spokojní. Vďaka patrí KST Bradlo Richnava, ktorý túto akciu zodpovedne pripravili. Takže o rok dovidenia.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

26.12.2017

Štefanský výstup na Kojšovskú hoľu, pre viac snehu, ako by sme ho zvládli z Medzeva, začíname zo Zlatej Idky. Z ihriska po asfaltovej ceste, za hmlistého počasia a miestami aj za silného vetra, prichádzame k chate Erika. Dohľadnosť je taká malá, že chatu uvidíme, až keď je pár metrov pred nami. Vchádzame do zrekonštruovanej reštaurácie a uzimení usadáme v priestoroch pre turistov. Tu sa stretávame aj s turistami z Prakoviec. Pri družnej debate čas rýchlo ubieha. Dobre sa nám s nimi sedí, ale je čas na návrat domov. Na Kojšovku nevystupujeme, lebo hmla a vietor nám v tom bránia. Veď z vrcholu by sme aj tak nič nemali. Balíme, lúčime sa s priateľmi a vydávame sa na spiatočnú cestu do Zlatej Idky. Vraciame sa po asfaltke k autám. Aj keď sme vrchol Kojšovskej hole neabsolvovali, aspoň sme sa trochu rozhýbali po vianočnom leňošení.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

01.01.2018

Začal sa nový rok a s ním aj tradičný výstup. Ráno po silvestri sa nám vstávalo ťažko, ale napriek tomu sme sa pripravili a vyštartovali na Kloptaň.
Cesta bola na začiatku dobrá, ale teplé počasie (1 až 2 st.celzia) prinieslo jemný dážď. Čím viac sme sa blížili k vrcholu, tým bol výstup náročnejší kvôli dosť hlbokému snehu. Miestami sme sa prepadávali až po pás.
Pred odchodom domov sa urobila v mrakoch diera a tak sa nám poskytol taký pekný pohľad, že sa nám spočiatku ani nechcelo ísť.

Všetko dobré v novom roku a veľa kilometrov.

Ing.Jaroslav Stehlík

Čítaj viac s obrázkami

Copyright: Ing.Jaroslav Stehlík 1999 - 2019