Dnes je Sobota 19.01.2019. Meniny má Drahomíra. Zajtra Dalibor.

10.12.2016

Šiesti v pánskej zostave sme sa vyviezli autobusom do Štóskeho sedla. Po neznačenej zasneženej lesnej ceste, za riedkej hmly, prichádzame ku krížu baníkov. Zapálime sviečky, chvíľu postojíme a po spoločnej fotke pokračujeme ďalej. V dolinách leží hmla a tu hore slnko presvitá cez oblaky. Cestou máme výhľad na zasnežené Tatry. Prichádzame na červenú turistickú značku, po ktorej pokračujeme pod Lastovičí vrch, kde je nový kríž padlých Legionárov, postavený členmi KST Skoba. Tu chvíľu oddychujeme a zapaľujeme sviečky. Dni sú krátke a tak urobíme spoločné foto a po červenej pokračujeme ďalej. Nad sedlom Jedľovec sa nám ponúkajú pekné výhľady na krajinu zahalenú hmlou. Ako ostrovčeky v mori, tak vykukujú z hmly vrcholky Volovských vrchov. Chvíľu postojíme a spúšťame sa do sedla, ktoré prechádzame a zastavujeme sa až pri poľovníckej chate Zbojnícka skala. Pár minút na odpočinok a začíname strmo stúpať k Zbojníckej skale. Častejšie oddychujeme a asi o hodinku sme na plošine pod skalou. Je tu nádherný výhľad na zimné Tatry a Kráľovu hoľu, takže pár záberov fotoaparátom a chodníkom prichádzame na vrchol Zbojníckej skaly (1147 m). Máme chvíľu na posilnenie a kratšiu debatu. Niečo pofotiť a balíme, lebo slnečného svitu rýchlo ubúda. Schádzame na poľovnícky chodník a popri kríži na strome, kde je aj studnička, pokračujeme k Akol chate. Odtiaľ schádzame na lesnú asfaltovú cestu doliny Hummel. Na najbližšej odbočke schádzame z cesty a pokračujeme rovno cestou do lesného porastu. Svetla ubúda. Ešte chvíľu kráčame v šere lesa, ale už po pár metroch vyberáme čelovky a baterky. Rozsvecujeme ich a v ich svetle opatrne kráčame tmavým lesom. Cesta je miestami samý výmoľ, takže je opatrnosť na mieste. Tma sa dá krájať a my schádzane na asfaltovú lesnú cestu pri rybníku „Káva“ v doline Hummel. Vykračujeme si už rezkejšie a o chvíľu míňame hydinársku farmu. Na križovatke za rybníkom vypíname svetlá a rozchádzame sa. To je aj koniec dnešnej zaujímavej túry. Sme spokojní. Užili sme si peknú inverziu na horách a opäť sme urobili niečo pre svoje zdravie.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

12.11.2016

Aj napriek predpovediam meteorológov sa v sobotu ráno schádzame šiesti na parkovisku, nastupujeme do áut a vydávame sa ku Skalisku. Od Rožňavských kúpeľov, ktoré sú dnes minulosťou, je cesta ako „samá jama“. Pre naše tátoše prekážková dráha. Kúpele boli zriadené v 19. storočí a zanikli po 2. svetovej vojne. Pri troch železitých prameňoch vznikli kúpele na liečbu chudokrvnosti a leukémie už začiatkom minulého storočia. Dnes sa využívajú ako výletné miesto. Parkujeme na turistickom rázcestí Grexa (595 m) pred rampou. Naším zámerom bolo odviesť sa až k bývalému rekreačnému stredisku Gujapalag, ale novopostavená rampa nás zastavila. Počasie je presne také, aké meteorológia predpovedali. Veterno a nízka oblačnosť. Tak sa podľa toho obliekame. Asfaltkou popri Zlatom potoku po žltej pokračujeme na Gujapalag. Fúka dosť čerstvý vietor, ale neprší. Prichádzame na Gujapalag (750 m) a popri zabudnutom kúpalisku pokračujeme až k budove chaty. Víta nás osamelá koza, ktorá sa pozerá začudovane, čo tu robíme a v takomto počasí. Na chvíľu sa zastavujeme a cez môstik s nápisom „Pozor kôň“ okolo osamelého koníka, ktorý si nás so záujmom obzerá, pokračujeme stúpajúcim lesným chodníkom. O chvíľu prichádzame na lesnú cestu a po žltej pokračujeme vo výstupe. Pod chatou opúšťame žltú a stúpajúcim lesným chodníkom vpravo prichádzame k Malej skale (1225 m). Pod nohami súvislá vrstva snehu a stromy ako vo vate. Spoločné foto a zimnou krajinou pokračujeme ku Skalisku. Stromy sú ako v Mrázikovi, pekné biele. Prichádzame ku Skalisku a víta nás hmla a studený severák. Odvážnejší vyliezame na Skalisko, ale silný vietor nás z neho odháňa. Tak sa vraciame na chodník a pokračujeme k smerovníku, kde zdokumentujeme náš dnešný výstup na Skalisko. Vo vetre a v hmle neznačkovaným chodníkom vstupujeme do lesa. Tu tak vietor necítime a aj hmla je menšia. Klesajúci chodník nás privádza na žltú, ktorá zo sedla Volovec pokračuje k chate. O pár minút sme v jej priestoroch. Víta nás personál chaty. Odkladáme plecniaky, vyzliekame zvršky a usadáme. Dobre nám padne teplý čaj s rumom. Dopĺňame energiu, ktorú vyberáme z plecniakov a debatujeme. Posilnení a odpočinutí balíme, lúčime sa s osadenstvom a odchádzame. Vietor sa trocha utíšil a svižnejším tempom kráčame po žltej. O chvíľu sme na lesnej ceste vedúcej svažnicou a cez Gujapalag po asfaltke prichádzame k autám. Nasadáme a „samou jamou“ sa vraciame do Rožňavy, kde v reštaurácii dávame bodku za dnešnou túrou a jesennou sezónou. Aj keď počasie nebolo na turistiku ideálne, sme spokojní.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

29.10.2016

Ďalšiu tohoročnú túru v Slovenskom raji začíname štyria z Podleska. Za pekného jesenného počasia naše kroky smerujú do Prielomu Hornádu. Prechádzame chodníkom a miestami stúpačkami. Prichádzame k miestu, kde 17.júla 2015 pri záchrannej akcií spadol vrtuľník HZS Slovenského raja do koryta Hornádu. Na skalnom brehu je umiestnená tabuľa, ktorá toto nešťastie pripomína s menami zahynuvších. Vedľa je aj drevený kríž. Zapaľujeme sviečky, chvíľu postojíme a vydávame sa k lanovému mostu k ústiu Kláštorskej rokliny. Tu po zelenej vstupujeme do Kláštorskej rokliny. Prechod vodopádmi je v tomto čase zaujímavejší a krajší, nakoľko preteká nimi oveľa viac vody. Prichádzame k Machovému vodopádu a o chvíľu vystupujeme z rokliny. Ešte pár metrov lesným chodníkom a sme na Kláštorisku. Okolo reštaurácie pokračujeme k symbolickému cintorínu, kde je umiestnený pamätník venovaný trom leteckým záchranárom a bývalému náčelníkovi HZS v Slovenskom raji. Aj tu zapálime sviečky a chvíľou ticha vzdávame hold obetiam. Sedíme a konzumujeme zásoby z batohov. Počasie nám praje, tak si chvíľu na lavičkách posedíme. Odpočinutí balíme a po modrej pokračujeme do Malého Kyseľa. Prvým vodopádom je Malý vodopád, ktorý nás prekvapil svojou mohutnosťou. Sme nadšení. Železným rebríkom prekonávame prah vodopádu. Chvíľu kráčame po drevených lávkach a sme pri Machovom vodopáde. Tu už miestami tečie voda aj ponad priečky drevených rebríkov a ponad lávky. Kráčame opatrne. V závere doliny pri prameni vidíme salamandre škvrnité. Málokedy máme takú príležitosť vidieť ich toľko pohromade. Je ich snáď desať. Ešte chvíľu stúpame lesným porastom a sme na rázcestí Suchá Belá, záver. Je tu dosť živo. Asi nejaký školský výlet. Nachádzame si voľnú lavičku a chvíľu relaxujeme. Odtiaľ po žltej pokračujeme k rázc. Pod Vtáčím hrbom a po červenej našu dnešnú túru končíme opäť v Podlesku. Takto sme si užili pekný jesenný deň v Slovenskom raji. Sme veľmi spokojní.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

24.09.2016

Najnavštevovanejšia roklina Slovenského raja pred požiarom, ktorý spôsobil obrovské škody, je po 40 – tich rokoch opäť sprístupnená od 18.8.2016. Od ústia rokliny pri Bielom potoku po mostík nad Obrovským vodopádom je sprístupnený náučný chodník Kyseľ – Ferrata Horskej záchrannej služby. Náročnejšie úseky sú zabezpečené fixnými lanami a železnými stúpačkami, tzv. via ferrata.
Túru začíname traja za pekného počasia z Čingova po modrej proti toku Hornádu popod Tomášovský výhľad. Na rázcestí Biely potok- ústie pokračujeme zelenou popri Bielom potoku k rázc. Kyseľ, ústie. Tu začína náučný chodník. Vstupujeme do koryta potoka. Keďže vody nie je veľa, prekračovaním po kameňoch prechádzame takmer suchou nohou. Miestami prekonávame množstvo popadaného mŕtveho dreva. Chvíľu takto kráčame korytom potoka Kyseľ a prichádzame k miestu, kde začína ferrata. Už tu nie sme sami. Nasadzujeme sedací úväz s istiacimi lanami a karabínami. Adrenalínová cesta začína. Pomocou kramlí a lana postupujeme dosť rýchlo a vychutnávame si tajomné zákutia rokliny. Asi v polovici ferraty prechádzame najužším miestom, tzv. Temnicou. Tú prekračujeme z jednej strany na druhú a o chvíľu z nej vystupujeme. Prichádzame k Obrovskému vodopádu s výškou 60 m. Do tejto výšky sa dostávame pomocou zvislého istiaceho lana a železných kramlí. Vstupujeme na mostík nad vodopádom. Pohľad z mostíka na padajúcu vodu do vyhĺbených „mís“, ktoré voda modelovala stáročia, je upokojujúci a zároveň fascinujúci. Tu voľakedy končila žltá náhradná trasa Kyseľ, po ktorej aj my pokračujeme k smerovníku Kyseľ, rázcestie. V tomto mieste sa vlieva potok Malý Kyseľ do Kyseľa. Tu si doprajeme chvíľu oddychu a dopĺňame energiu. Filip funguje ako informátor. Pomáha väčšej skupinke s výberom trasy. My sa vydávame drevenou lávkou nad potokom do Veľkého Kyseľa, kým skupinka turistov po odporúčaní informátora pokračuje Malým Kyseľom. Stav drevených rebríkov a lávok vo Veľkom Kyseli je na niektorých miestach v žalostnom stave. Chýbajúce a prehnité stupne lávok a schodíkov akoby poukazovali na nezáujem správy Slovenského raja o ich údržbu. Predsa aj Veľký Kyseľ má čo ponúknuť návštevníkom. Potok tu vytvára niekoľko vodopádov: Pawlasov, Ochrancov prírody a vodopád v Barikáde. Neveľký Pawlasov vodopád je pomenovaný podľa dr. Josefa Pawlasa, ktorý bol pravdepodobne prvou obeťou v Slovenskom raji. Túto udalosť pripomína pamätná tabuľa umiestnená na vápencovej stene pred vodopádom. Železnými rebríkmi prekonávame ďalšie dva väčšie vodopády. Prichádzame k vynovenej studničke a kľukatým chodníkom vo svahu vystupujeme k ráz. Pod Biskupskými chyžkami. Pohodlnou lesnou cestou prechádzame cez rázc. Sokolia dolina a pokračujeme k rázc. Pod Bykárkou. Odtiaľ po žltej klesneme asi 400 m k vodnej nádrži Klauzy. Popri toku Bieleho potoka po zelenej vstupujeme do Tomášovskej Belej. V miestach, kde vchádzame do koryta sú drevené lávky, ktorých je tu veľký počet. Asi ani v jednej rokline nie je ich toľko za sebou. Posledný mostík cez potok je poškodený, ale ešte priechodný. Jeden nosný trám je prasknutý. Prichádzame k rázc. Sokolia dolina, ústie a koryto potoka opäť prekonávame drevenými lávkami v dosť veľkej dĺžke „kam oko dovidí“. Od rázc. Kyseľ, absolvujeme spiatočnú cestu popri Bielom potoku cez rázc. Biely potok, ústie a tu po modrej popri rieke Hornád prichádzame na Čingov. Našu dnešnú nezabudnuteľnú túru končíme v reštaurácií Salaš Čingov pri dobrej večeri. Stalo to zato.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

10.09.2016

Túru začíname štyria v Tatranských Matliaroch z parkoviska pri hoteli Sorea Hutník II. Chvíľu hľadáme žltú značku, ktorá prichádza z Tatranskej Lomnice. Nachádzame ju na stĺpe verejného osvetlenia. Chodník vstupuje do lesného porastu. O chvíľu prichádzame k rázcestiu Pri tenise. Opúšťame žltú a pokračujeme po modrej. Cestou k rázc. Nad Matliarmi vidíme po pravej strane Belianske Tatry. Tu vidíme následky kalamity a kôrovca, čiže holé stráne. Na rázcestí sa k modrej pripája žltá značka. Ešte pár metrov a prechádzame mostíkom cez potok Kežmarská Biela voda. To už stúpame dolinou Bielej vody. Na rázc. Šalviový prameň opúšťame modrú a po žltej pokračujeme k chate pri Zelenom plese (Brnčalka). Prechádzame cez Kovalčíkovu poľanu, kde sú základy Kovalčíkovej chaty. Popri potoku Kežmarská Biela voda vstupujeme do doliny Zeleného plesa a chodníkom popri Zelenom potoku prichádzame k chate. Pri chate usadáme, dopĺňame energiu a kocháme sa krásou a mohutnosťou našich tatranských štítov. Posilnení opúšťame chatu a stúpajúcim kľukatým chodníkom po žltej vstupujeme do Červenej doliny. Vpravo vidíme Jastrabiu vežu (2137 m), vľavo Kozí štít (2111 m) a pred nami náš cieľ, Jahňací štít (2229 m). V doline sa nachádza Červené a Belasé pleso. Stúpanie je mierne. Pod Kolovým priechodom je to iné. Pomocou reťaze prekonávame strmú stenu a o chvíľu sme v priechode. Striedavo sa spúšťame a stúpame až na Jahňací štít. Pridávame sa k ostatným, usadáme, dopĺňame energiu a kocháme sa krásami našich veľhôr. Belanské Tatry a okolité štíty máme ako na dlani, je čo obdivovať. Urobíme vrcholové foto a vydávame sa na spiatočnú cestu. Miestami musíme čakať, lebo oproti nám prichádza húf ľudí. Ešte zdoláme miesto s reťazou a o chvíľu sme už na pohodlnejšom chodníku. Pred Červeným plesom na svahu Jastrabej veže nám pózujú kamzíky. Tak si ich fotíme. O pár krokov ďalej na skale nad chodníkom sa predvádza ďalší kamzík. Zapózuje a odchádza. Schádzame k chate, kde je plno turistov. Chvíľu posedíme a vydávame sa na spiatočnú cestu. Počasie je príjemné a tak nám cesta rýchlo ubieha popri zurčiacom Zelenom potoku, ktorý sa vlieva do potoka Kežmarská Biela voda. Ten nás sprevádza až k rázcestníku Nad Matliarmi, kde po modrej pokračujeme na parkovisko v Tatranských Matliaroch. Tu dnešnú tatranskú túru ukončíme. Bola to veľmi pekná túra s náročným výstupom na Jahňací štít. S dnešným dňom sme veľmi spokojní

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

30.07.2016

Po predchádzajúcich daždivých dňoch sa sobota ukázala v slnečných lúčoch. Začíname ôsmi z parkoviska od turistického informačného miesta Bobroveckej Vápenice. Je prízemná oblačnosť. Asfaltovou cestou po modrej prechádzame lúkou, na okraji ktorej sú chatky. Oblačnosť sa dvíha a pred nami sa ukazuje kameňolom. Turistický chodník nás vedie popri chate Ďumbier a o chvíľu už prudko vystupujeme k rázcestiu Nad kameňolomom (1140 m). Potom už kráčame mierne stúpajúcou lesnou cestou. Na chvíľu sa zastavujeme na mieste s výhľadom do doliny. Ponúka sa nám pekný pohľad na oblačnosť v doline v pozadí s hrebeňom Nízkych Tatier, od Kráľovej hole až po Dereše. O chvíli vstupujeme do NPR Mních vyhlásenej v roku 1981. Z rázcestia Pod Babkami vystupujeme prudším chodníkom až k prameňu, kde sa na chvíľu zastavujeme. Tu už máme pekný výhľad na Liptovskú kotlinu s vodnou nádržou Liptovská Mara. Pokračujeme vo výstupe trávnatým svahom a výhľady sú stále krajšie. Pod nami na lúke vidíme salaš, ale je prázdny. Vystupujúc na Babky vidíme panorámu stále o niečo krajšiu. Konečne sme na Babkách (1566 m). Tu chvíľu sedíme, dopĺňame energiu, relaxujeme a vystavujeme sa slnečným lúčom. Ako na dlani máme pred sebou Poludnicu a Krakovu hoľu, ktorú sme minulý rok zdolali. Na dohľad je aj Veľký Choč, v pozadí Rozsutec a v celej svoje kráse Liptovská Mara. Opúšťame Babky a klesajúc zelenou pokračujeme na Sivý vrch. Prechádzame popri Malej kope (1637 m) a o chvíľu sme v sedle Predúvratie. Kosodrevinou popod Ostrú (1764 m) prichádzame do sedla Priehyba, a to už vidíme vrchol Sivého vrchu. Pred výstupom chvíľu oddychujeme a vydávame sa na záverečný strmý výstup. Tesne pod vrcholom vedie chodník skalnou štrbinou, preto je tu potrebná väčšia obozretnosť. Zdolávame posledné metre a sme na vrchole Sivého vrchu (1805 m). Vápencový hrebeňový vrch je súčasťou NPR Sivý vrch. Nie sme tu sami. Za nami prichádzajú ďalší turisti. Odtiaľto je krásny kruhový výhľad na okolitú krajinu. Vidíme Oravskú priehradu a Oravské Beskydy s Babou horou, Západné Tatry a Brestovú, Salatín, dolinu Parichvost, Spálenú, Pachoľa, Baníkov, Kopy a Smutné sedlo. Spoza hrebeňa cez Jalovecké sedlo vykukuje Baranec, s výškou 1805 m tretí najvyšší vrch Západných Tatier. Dožičíme si dlhší odpočinok s možnosťou panoramatických výhľadov a doplnenia energie. Zrelaxovaní opúšťame vrchol a spúšťame sa do sedla chodníkom v kosodrevine. Oproti nám prichádza početná skupina poľských turistov. Zdá sa, akoby im nebolo konca-kraja. Zdravíme a dozvedáme sa, že je ich celá „banda“. Na chodníku v kosodrevine stretávame troch cyklistov. Tak, tak, že sa minieme na úzkom chodníku v hustom poraste kosodreviny. V sedle Predúvratie sme už sami. Prechádzame na modrú a chodník postupne klesá miešaným porastom. Blížime sa k chate Pod Náružím a pohodlným chodníkom prechádzame smrekovým porastom. Pri chate usadáme a dávame si niečo na pitie z bufetovej ponuky. Veľa toho nemajú, ale to pivko a kofola sa nájde. Samozrejme všetko z fľaše. Kofolu nám do pollitríka nalejú z plastovej dvojlitrovky. Posedíme, niečo zajeme a klesajúc schádzame k rázcestiu Pod Babkami. Lesnou cestou prichádzame k rázcestiu Nad kameňolomom. Odtiaľ vpravo schádzame chodníkom, ktorý dosť prudko klesá a prerastajú ním korene stromov. Schádzame opatrne, lebo sa miestami šmýka. Konečne sme dole na rovnej ceste, vstupujeme na asfaltku, ktorá vedie lúkou a o chvíľu sme na parkovisku Bobroveckej Vápenice. Ešte osviežiť nohy v blízkom potoku a nasadáme do áut. Máme ďalšie pekné zážitky z túry v Západných Tatrách a máme opäť na čo spomínať.

Mikuláš Šoltis
10.09.2016

Čítaj viac s obrázkami

02.07.2016

Vihorlatské vrchy je pohorie sopečného pôvodu, ktoré sa rozprestiera na východe Slovenska a čiastočne na západe Ukrajiny. Na jeho území sa nachádza chránená krajinná oblasť Vihorlat, vyhlásená v roku 1974. Najvyšším vrchom je Vihorlat - 1076 m. Za letného slnečného a teplého počasia začíname z parkoviska v lokalite Krivec (562 m), pomenovanej podľa malého ľavostranného prítoku potoka Okna, ktorý cez ňu preteká. Po modrej asfaltkou, pod ochranou stromov pred slnečnými lúčmi, vstupujeme do lesa. O chvíľu prechádzame popri pekne upravenom prístrešku zvanom Kozmodrom. Asi po 20 min. chôdze vstupujeme na hrádzu Morského oka (816 m). Patrí medzi turisticky najvyhľadávanejšie prírodné útvary Vihorlatu. Je to najväčšie jazero vo Vihorlate. Čistá voda pri hrádzi sa hemží rybami, akoby vítali návštevníkov. Máme odtiaľ pekný výhľad na Sninský kameň, ktorý je naším dnešným cieľom. Je čo obzerať. Samozrejme, že v takomto peknom prostredí nesmie chýbať spoločná fotka. Popri jazere prichádzame ku kaštieliku Morské oko, ktorý bol vybudovaný na podnet grófky Gladys Vanderbilt Széchenyi v roku 1924. Zanechávame asfaltku a turistickým chodníkom začíname stúpať. Míňame smerovník Pod Tromi tablami (745 m) a strmý výstup končíme na čistinke v sedle Tri tably (823 m). Tu sa stretávajú tri turistické trasy. V sedle je travertínový kameň - socha, od Ladislava Staňa, žije a tvorí vo Valalikoch neďaleko Košíc. Socha vyobrazuje povesť o čertovi a Sninskom kameni. Chvíľu tu odpočívame a dopĺňame energiu. Odtiaľ nás červená lesným porastom privádza k Sninskému kameňu. Po železných schodoch vystupujeme na Veľký Sninský kameň (998 m), kde sme iba chvíľu a vraciame sa k smerovníku. Odtiaľ sústavou železných schodov vystupujeme na Malý, ale vyšší Sninský kameň (1006 m). Malý preto, lebo je plošne menší ako Veľký. Sú tu nádherné panoramatické výhľady na okolie Sniny, hrebene Vihorlatských vrchov, Bukovské vrchy, poľské Poloniny, Slanské vrchy, skrátka takmer na celé Východné Slovensko. Za dobrého počasia vidieť aj Vysoké Tatry a Kráľovu hoľu. Dnes to ale nie je možné. Tu si doprajeme dlhší odpočinok a kocháme sa výhľadmi. Morské oko máme ako na dlani. Vydržali by sme tu sedieť a obdivovať krajinu veľmi dlho. No horúce poludňajšie slnko a čas nás nútia, aby sme opustili toto miesto. Ešte spoločné foto a schádzame dolu. Červenou schádzame do sedla Tri tably a tu po žltej prudko vystupujeme lesom. Po dosiahnutí vrcholu Jedlinky (864 m) sa spúšťame do sedla Jedlinka (846 m). Tu po žltej pokračujeme v zostupe až k Malému Morskému oku, kde sa na chvíľu zastavujeme. Popadané kmene sú porastené hlivou ustricovou. Bude to pochúťka. Pokračujeme žltou k rázc. Morské oko, kaštielik a popri vode prichádzame na hrádzu jazera. Tu sa už rybičky jedna pred druhou predháňajú, ktorá si uchmatne väčšie sústo z toho, čo im turisti nahádžu do vody. Chvíľu ich pozorujeme. Je to fascinujúce. Po chvíli sa poberáme cestou späť na parkovisko v Krivci. Prezliekame sa a prezúvame. Nasadáme do áut a ideme sa okúpať do Šíravy. Prichádzame do rekreačného strediska Kaluža, kde blízko pri vodnej ploche parkujeme. Rýchlo sa prezliekame do plaviek a šup ho do vody Šíravy. Voda je fantastická. Je to ako za odmenu, že sme absolvovali dnešnú túru. Koniec dobrý, všetko dobré.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

21.05.2013

Tak, ako minulú sezónu, aj toho roku Prosieckou a Kvačianskou dolinou končíme 100 jarných kilometrov. Oproti minulému roku máme dnes pekne a slnečno, a tak máme možnosť obdivovať Prosiecku dolinu v celej jej kráse. Vodopád Červené piesky, 15 metrov vysoký, sa nám ale pre menší prietok vody neukázal v celej svojej kráse. Patrí k jedným z najkrajších vodopádov na Slovensku, ak má dostatok vody. Jeho krásu možno obdivovať najmä po silných dažďoch a v jarnom období pri topení sa snehu. Vraciame sa späť k rázcestiu Červené piesky a cez Svorad po zelenej pokračujeme na Prosečné. Minulý rok po kalamite táto trasa bola uzatvorená, ale ani dnes nie je ešte úplne v poriadku. Pomerne prudko vystupujeme takmer až po Prosečné, hrebeň. Odtiaľ je to už len chvíľa a sme na Prosečnom (1372 m). Sme veľmi radí, keď skladáme plecniaky a usadáme. Dopĺňame energiu a obdivujeme slovenskú prírodu. Liptovskú Maru máme ako na dlani s výhľadom na Nízke a Západné Tatry. Pokračujeme po zelenej k rázc. Dol. Borovianky. Kvôli kalamite r. 2014 strácame zelenú a Dol. Borovianky obchádzame. Spúšťame sa dole a sme radi, že sme v Kvačianskej doline - Oblazy. Je tu posledný funkčný mlyn na Slovensku, hoci ich tu začiatkom 20. storočia bolo viac. Starou cestou po červenej popri potoku pokračujeme Kvačianskou dolinou. Zastavujeme sa ešte na vyhliadke, aby sme nazreli do doliny, ktorú pre lesný porast z cesty nevidíme. Túru končíme v Kvačanoch, kde čakáme na autá, ktoré sú v Prosieku. Šoféri sa pre ne vydali po žltej značke z Kvačianskej doliny, ústie. Aj keď sme unavení, sme spokojní, lebo záver 100 jarných kilometrov sa vydaril.

Čítaj viac s obrázkami

07.05.2016

V slnečné sobotňajšie ráno sme sa na autobusovej zastávke v Medzeve zišli ôsmi a v Štóse sa k nám pridáva ďalší spoločník. Tak sme deviati. Trochu chladnejšie, ale ideálny deň na turistiku. Dúfame, že budú pekné výhľady. Čaká nás Osadník a Pipitka. Z autobusu vystupujeme v Štóskom sedle a po červenej začíname výstup na Osadník. Stúpajúc svažnicou otvárajú sa nám pekné výhľady na oblasť Slovenského krasu a Volovských vrchov. Je bezvetrie a tak si vychutnávame pekný májový deň. Prichádzame k smerovníku Bodovka (1146 m), odkiaľ je výhľad na Jelení vrch v Slovenskom krase. V pozadí na Volovské vrchy, ktorým v tejto časti dominuje Kojšovská hoľa (1232 m). Odtiaľ sa po červenej vydávame lesnou cestou na Osadník. Túto oblasť pred pár rokmi postihla kalamita. Teraz sa už svah zelenie ihličnatou a listnatou mladinou, ktorou sa pred vstupom do lesa trochu predierame. Prechádzame lesom, kde miestami vidíme popadané stromy. Pri výstupe z lesa obchádzame pozostatky tejto kalamity a sme pri smerovníku Osadník (1186 m). No skutočný vrchol je o pár metrov vpravo. Tento smerovník sa uvádza aj ako Pod Osadníkom. Vrch Osadník sa týči na samom okraji Volovských vrchov, len kúsok od Národného parku Slovenský kras. Z vrcholových odlesnených častí sa núkajú pekné výhľady na Volovské vrchy i Slovenský kras. Samozrejme, že za bezoblačnej oblohy je odtiaľ pekný pohľad na Kráľovu hoľu a Vysoké Tatry. Aj keď nie je úplne jasno, túto možnosť máme. Pofukuje tu čerstvý vietor a tak obliekame vetrovky. Usadáme a dopĺňame energiu. Ešte spoločná fotka spolu s náhodnou turistkou a odlesnenou časťou sa vydávame na Pipitku, ktorú máme na dohľad. Chvíľu takto kráčame vo vetre a vstupujeme do lesa. Tu už sme v závetrí. Cestou máme pár pekných výhľadov na južnú časť Volovských vrchov. Opäť vo vetre prudko vystupujeme pod vrchol Pipitky (1225 m). Je najvyšším vrcholom rovnomenného celku Volovských vrchov. Prechádzame zalesnenou časťou, vystupujeme z lesa a tu na voľnom priestranstve chvíľu oddychujeme. Pod nami je chata. Odtiaľ pokračujeme chvíľu po červenej, potom ju opúšťame a lesnou cestou klesáme do Úhornej. Vstupujeme na miestnu komunikáciu, po ktorej kráčame až na koniec obce. Tu popri potoku prichádzame k jazeru a po hrádzi prichádzame k reštaurácii U Vodnára. Chvíľu posedíme a doplníme tekutiny. Záverečný úsek dnešnej túry absolvujeme po asfaltke do Smolníka. Tu čakáme na autobus, ktorý nás odvezie domov do Medzeva. S dnešnou túrou sme spokojní.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

01.05.2016

Na Lastovičom vrchu došlo 8.augusta 1919 k prudkým bojom medzi maďarskými boľševikmi a čs. vojskom (talianskymi legionármi). Za horúceho letného dňa položilo tu život za našu samostatnosť 32 čsl. vojakov. Túto udalosť pripomína kríž pod vrcholom Lastovičieho vrchu umiestnený neďaleko červenej turistickej trasy. Bol postavený padlým príslušníkom 32. Gardského a 98. pešieho pluku. Na jeho vzhľade sa už podpísal zub času. Z iniciatívy vedúceho KST Skoba Vyšný Medzev Filipa Langa bol vyhotovený nový kríž pripomínajúci túto udalosť. Dňa 01.05. 2016 nový kríž postavili traja členovia turistického klubu Skoba: Filip Lang, Valter Müller a Igor Smorada. Patrí im poďakovanie.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

23.04.2016

Dnes máme pred sebou prechod smolníckym priechodným kanálom (Tereziánska štôlňa alebo tunel Mária Terézia) a následne výstup na Zlatý stôl. Pri vchode do kanálu je priestor na príjemné posedenie s prístreškami, ohniskami a jazierko. Je tu aj hygienické drevené zariadenie – „kadibudka“. Pri vchode do kanálu urobíme spoločné foto. Je nás 18 členov Skoby a 3 hostia. Nasadzujeme kapucne alebo čiapky, zapíname čelovky a dobrodružná cesta kanálom sa začína. Vstupujeme na zvýšenú betónovú lávku, ktorá vedie kanálom, takže sa dá prejsť „suchou nohou“. Po ľavej strane vedľa lávky je uložené potrubie, ktoré privádza pitnú vodu do Smolníka. Výška stropu kanála sa priebežne mení. Tam, kde je strop nižšie, kráčame skoro štvornožky. Presakujúca voda nás párkrát pokropí. Niekde je to ako lepšia sprcha. V niektorých miestach sú železné výstuže, ktoré zabezpečujú strop a boky tunelu. Otvor pri Smolníku je asi o 15 m nižšie ako ústie pri Bystrom potoku, a tak prietok vody bol vždy dostačujúci. Asi po 40 min. sme na konci kanálu a vystupujeme na denné svetlo v doline Bystrého potoka. Upravujeme si oblečenie a pokračujeme lesnou cestou, ktorá nás privádza k vodnému zdroju. Odtiaľ je časť vody z potoka odvádzaná do potrubia v kanále. Vstupujeme na asfaltovú lesnú cestu, prechádzame mostom nad Bystrým potokom a odbočujeme doľava. Kráčame neznačenou stúpajúcou spevnenou lesnou cestou. Asi po hodine stúpania sme pod vrcholom Zlatého stola. Opúšťame cestu a vydávame sa skratkou hore riedko zalesneným svahom na vrchol Zlatého stola. Takto stúpajúc otvárajú sa nám výhľady na hrebene Volovských vrchov a Slovenského krasu. Priamo pred nami je Veľký Vtáčí vrch, Vtáčí vrch, Malá Hekerová, Malý Suchý vrch a Hekerová (1260 m). Za nimi Hutná hoľa, Kloptaň, Zbojnícka skala, Jelení vrch, Osadník a Pipitka. Je vysoká oblačnosť a tak máme celkom pekný výhľad na vzdialené hrebene vrchov, aj na Kojšovskú hoľu. Prichádzame na vrchol, odkladáme plecniaky, usadáme a dopĺňame energiu. Na čistinke medzi ihličnanmi sa sedí príjemne. Vrchol je zarastený, ale ešte zájdeme na miesto, odkiaľ je výhľad na Vysoké Tatry. Máme šťastie, aj keď sú trochu v opare, je na ne pekný pohľad. Pár fotiek a vraciame sa späť. Balíme a po modrej opúšťame vrchol Zlatého stola. Cestou po pravej strane máme výhľad na z časti zasneženú Kráľovu hoľu. Chvíľu kráčame upravenou lesnou cestou, ktorú vystriedala trávnatá cesta, vedľa ktorej nachádzame jarný kvet šafrán. Pod Okrúhlym chrbtom schádzame z modrej značky a chvíľu ideme po žltej pod vrcholom Hekerovej. Prejdeme cestou ponad chatky a na zákrute schádzame dole svahom trávnatým porastom k poľovníckemu posedu. Chvíľu si tu posedíme, pokocháme sa možnými výhľadmi a spúšťame sa dole na cestu, ktorá nás privádza na štátnu cestu k vodnej nádrži pod Úhornou. V zdraví a všetci sme došli do cieľa. Odmenou je nám posedenie v reštaurácii U Vodnára. Usadáme a dávame si niečo pod zub. Je to prvá tohoročná túra, ktorú sme absolvovali v takom hojnom počte. Bude to tak aj nabudúce? Dáme sa prekvapiť.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

09.04.2016

Dnešnú túru začíname šiesti spolu s havkáčom Kubom od smerovníka Šugov, chata VSS. Iba chvíľu kráčame po modrej smer Teplický les, ale potom odbočujeme vpravo a opúšťame značenie. Pokračujeme lesnou cestou, na ktorej sú stopy po ťažbe dreva. Počasie je ideálne na túru. Teplota tak akurát. Prichádzame k starému dubu - pamätníku, ktorý už má za sebou dobrých pár rôčkov. Urobíme spoločnú fotku a pokračujeme smerom na Šugovskú vyhliadku (665 m). Asi po pol hodine prichádzame pod vyhliadku a trochu strmým výstupom na ňu vystupujeme. Viditeľnosť je dosť dobrá, a tak sa chvíľu kocháme pohľadom na hrebeň Volovských vrchov a časť Slovenského krasu. V údolí, ako na dlani, máme Medzev s Vyšným Medzevom. V ceste pokračujeme lesnou cestou a prichádzame na zelenú značku vedúcu Jasovskou planinou do sedla Železná brána (736 m). Sedlo obchádzame a skratkou cez planinu prichádzame nižšie opäť na zelenú a spúšťame sa do Hačavy (610 m). Prechádzame popri kaplnke a o chvíľu vstupujeme do dediny a Kubo sa osviežuje v potôčku pri ceste. Pokračujeme po žltej hore dedinou. Míňame obecné kúpalisko a stúpajúcou cestou pokračujeme do Hačavského sedla (796 m). Prichádzame do sedla a tu odpočívame pred výstupom na Jelení vrch. Chvíľu kráčame po modrej, ale na Jelení vrch (947 m) vystupujeme po neznačenom chodníku. Kubovi sa už trošku ťažšie kráča do kopca, veď už má nejaké rôčky, no drží s nami krok. Pri vykrývači aj s Kubom urobíme foto a pokračujeme ďalej. Vstupujeme do lesa chodníkom a prichádzame opäť na žltú, ktorou sa spúšťame do sedla pod Špičiakom. Chodník, ktorý odtiaľ pokračuje do Medzeva, je pokrytý lístím, pod ktorým sú kamene. Kráčame opatrne, lebo sa dosť šmýka. O chvíľu sme na mieste, kde je už chodník pohodlnejší. Takto zostupujeme až na čistinku pri lese. Tu sa rozdelíme. Jedni pokračujú do Medzeva a druhí sa skratkou okolo reštaurácie v Šugove vracajú k autám. Bolo nás pomenej, ale nezmokli sme a v zdraví sme si užili dnešný deň.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

02.04.2016

Za ďalšími jarnými kilometrami sme sa vydali do Slovenského krasu. Počasie akurát a tak sa siedmi z parkoviska pri vstupe do Zádielskej doliny (245 m) vydávame na dnešnú túru. Chodníkom v úboči prichádzame k rázc. Veľký Ščob (550 m) a tu po modrej k prvej vyhliadke nad Zádielskou dolinou. Cestou objavujeme prvé poniklece a prvosienky. Na vyhliadke si posedíme, doplníme energiu a vychutnávame si pekný jarný deň. Zádielskou planinou pokračujeme k vyhliadke Na skale (645 m) už iba štyria. Na nej sa nám otvára pekný výhľad do celej Zádielskej doliny so známou Cukrovou homoľou. Jarné slnečné lúče nám spríjemňujú chvíle oddychu. Pri rázcestníku opúšťame modrú a pokračujeme po zelenej Zádielskou planinou cez Želiarske lúky k ráz. Bez vody /815 m). Po chvíli oddychu sa po modrej vydávame okolo Grečovho vrchu (891 m) na ďalšiu časť dnešnej túry. Modrou kráčame takmer rovným terénom, ale o chvíľu chodník prudko klesá a vstupujeme na asfaltku Blatnickej doliny. Popri Chotárnom potoku (tiež Blatný potok alebo Blatnica) pokračujeme k chate Bystrina. Odtiaľ sa Zádielskou dolinou vraciame na parkovisko k autu. Bola to pekná jarná túra.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

12.03.2016

Prvé jarné kilometre začíname z Krásnohorskej Dlhej Lúky (315 m). Naším cieľom je pre nás doposiaľ nepoznané miesto na severnom okraji Silickej planiny v Slovenskom krase – Dievčenská skala. Asi 1 km od obce sa nachádza vchod do Krásnohorskej jaskyne, zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Je známa najväčším stalagmitom v mierne klimatickom pásme – Kvapeľ rožňavských jaskyniarov a je S výškou viac ako 32 m patrí medzi najväčšie kvaple na svete. Túru začíname štrnásti z konca obce po žltej. Prechádzame mostom cez potok Čremošná, ktorý pramení pod Hajdúchovým vrchom neďaleko Osadníka. Lesnou cestou prekonávame prevýšenie 225 m a prichádzame k rázcestiu Škridlový košiar (540 m). Sú to pozostatky bývalého košiara. Tu si doprajeme prestávku na občerstvenie. Odtiaľ po modrej pokračujeme k Dievčenskej skale. Krátky úsek cesty lemujú snežienky s bielymi sklonenými hlávkami. Je to pekný pohľad a je ich tu hojne. Prechádzame viac-menej otvoreným terénom s viacerými stromami, ktoré už toho dosť pamätajú. Pri rázcestníku Pod Dievčenskou skalou (580 m) popri poľovníckom posede miernym stúpaním vstupujeme do lesa. Po ľavej strane sa týči telekomunikačný stožiar. Je zamračené, ale dobrá dohľadnosť. Je trochu veterno. Z Dievčenskej skaly (660 m), kde sa nakrúcal aj Televíkend, máme pekný výhľad na Rožňavskú kotlinu. Vľavo na Rožňavu a vpravo na Krásnohorské podhradie s dominantou hradu Krásna Hôrka. Hrad po požiari v roku 2012 prechádza rozsiahlou rekonštrukciou. Zo skaly je výhľad aj na mauzóleum Andrássyovcov. Za dobrej viditeľnosti je odtiaľ pekný panoramatický pohľad na Vysoké Tatry, no my túto možnosť dnes nemáme. Škoda... V pozadí vidíme hrebeň Volovských vrchov. Opúšťame Dievčenskú skalu, po zelenej prichádzame k smerovníku Lukáčova bučina a tu po modrej pokračujeme do obce Jovice. Prichádzame ku skale, odbočujeme vpravo a strmo klesajúcou lesnou cestou sa spúšťame do Jovice. Nakoniec štátnou cestou prichádzame k zaparkovaným autám v Krásnohorskej Dlhej Lúke. Túru sme zvládli za niečo viac ako tri hodiny. Máme dosť času, a tak pokračujeme do dedinky Lúčka nachádzajúcej sa v údolí potoka Čremošná neďaleko Zádielskej tiesňavy. Údolie oddeľuje Slovenský kras od Volovských vrchov. Tadiaľ viedla aj jedna zo stredovekých ciest z Košickej do Rožňavskej kotliny. Tu máme možnosť na vyvýšenine nad obcou prezrieť si pozostatky ranogotického kostolíka z 13. storočia. V 15. storočí bol obsadený vojskom Jána Jiskru z Brandýsa. Miestna tradícia ho nazýva husitským kostolom a je vyhlásený za kultúrnu pamiatku. Jeho čiastočná rekonštrukcia a zakonzervovanie boli spravené koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Končíme prehliadku kostolíka a vydávame sa k Hájskym vodopádom. Je to sústava vodopádov a kaskád v dolnej časti Hájskeho potoka nad obcou Háj. Potok pramení pod Jelením vrchom (847 m) a Hačavským sedlom (814 m), odtiaľ preteká cez Hačavu a cez krasovú tiesňavu - Hájsku dolinu. Vodopády dosahujú výšku od 1,2 m až po 6,6 m. Máme šťastie, vodopádmi preteká dosť vody a tak si môžeme vychutnať ich šum a krásu. Ešte foto pod Veľkým hájskym vodopádom, ktorého výška je 6,6 m. Chvíľu kráčame popri potoku a vystupujeme na cestu k autám. Pekné výhľady, história, šum vodopádov a spoločné posedenie, to bola dnešná úvodná túra 100 jarných kilometrov.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

27.02.2016

Plánovaná túra ukončenia zimnej sezóny, Veľká Studená dolina – Zbojnícka chata, sa nekonala pre obmedzené turistické podmienky v Tatrách. Tak zimnú sezónu sme ukončili túrou v Slovenskom raji prechodom Kláštorskou roklinou. Za slnečného počasia, takmer jarného, začíname z Čingova jedenásti. Modrou značkou po náučnom chodníku sa vydávame popri rieke Hornád. Po jeho ľadovej prikrývke niet ani stopy. Po chvíli prechádzame železnou lávkou a sme na jeho druhej strane. Ešte prejdeme lávkou ponad potok Lesnica a prichádzame k rázc. Lesnica, ústie (498 m). Po pravej strane máme strmý vápencový svah Ludmanky so známymi skalnatými útvarmi Kazateľnica, Ihla a Tomášovský výhľad. Pohodlnou lesnou cestou prichádzame pod Tomášovský výhľad a po chvíli prichádzame k ústiu Bieleho potoka. Prekonáme ho lávkou a sme pri rázcestníku Biely potok (510 m). Prejdeme mostíkom pod Tomášovským výhľadom, chvíľu kráčame lesom a mostíkom Nad úžinou prekračujeme Hornád. Ešte pár metrov a vstupujeme na stúpačky Hornádu. Kráčame opatrne, lebo miestami sú zľadovatené. Po prekonaní ďalších prechádzame popod svahy Majerskej k Letanovskému mlynu. Ešte dvakrát pomocou mostíkov prekonáme Hornád a opäť sme na stúpačkách a pod nami voda Hornádu. Po prejdení tohto úseku lanovou lávkou prichádzame k ústiu Kláštorskej rokliny (520 m). Po zelenej do nej vstupujeme. Aj keď potok ňou pretekajúci nie je zamrznutý, na kameňoch, popadaných stromoch a technických pomôckach je ľad. Opatrne kráčame a postupne rebríkmi prekonávame jednotlivé vodopády rokliny skrášlené ľadovou výzdobou. Prechádzame cez Vodopád objaviteľov, Vodopád Antona Straku, Dúhový vodopád, Kaskády Gustáva Nedobrého, Malý vodopád, Machový vodopád a Vodopád kartuziánov. Za posledným vstupujeme na širšiu cestu a prichádzame na Kláštorisko. Otvára sa nám nádherný pohľad na zasnežené Vysoké Tatry. Na symbolickom cintoríne oddychujeme a vychutnávame slnečný deň. Dopĺňame energiu, pár fotiek a po modrej sa cez rázcestie Kláštorná lúka vraciame na Čingov. Aj odtiaľ máme pekný výhľad na Tatry. Ešte pár metrov výstupu k vyhliadke na Čertovej sihoti a zostupujeme k rázcestiu Biely potok. V závere je to prudké klesanie. Tu chvíľu posedíme a prechodom cez lávku Bieleho potoka okolo ústia Biely potok modrou značkou pokračujeme popri rieke Hornád. Prechádzame popod Tomášovský výhľad, ústie Lesnice a o chvíľu sme na Čingove. Aj keď Tatry sú o niečom inom, aj Slovenský raj bol OK. Počasie sme mali ako na objednávku. Pekné zakončenie zimnej turistickej sezóny.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

14.02.2016

Turistický rok 2015 je za nami a opäť sme sa zišli, aby sme ho vyhodnotili. Bol to 13. rok existencie nášho klubu. Predseda klubu Filip Lang vyhodnotil jednotlivé akcie a vyhlásil aj najlepšieho turistu klubu za rok 2015. Turistom roka 2015 sa stala Ľubka Fridmanská, ktorej predseda odovzdal putovný pohár najlepšieho turistu klubu. Podpredseda Valter Müller vyhodnotil stav finančných prostriedkov za rok 2015. Potom predseda klubu oboznámil členov z plánom akcií na rok 2016. Mali sme menšiu klubovú oslavu, lebo dvaja členovia mali jubileum. Filip Lang (60 rokov) a Valter Müller (50 rokov), ktorí od klubu dostali menšiu pozornosť, fotoalbum z akcií klubu. Prajeme im ešte veľa pekných turistických kilometrov a pevné zdravie.
KST Skoba praje všetkým členom v roku 2016 pevné zdravie a veľa pekných turistických zážitkov.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

30.01.2016

Z Medzeva odchádzame za hmlistého počasia. Miestami je pomerne malá viditeľnosť, ale v Smolníku je to už iné. Je jasno a slnko nám zlepšuje náladu. Cestou sa hmla strieda s jasnou oblohou. V Podlesku (550m), kde dnešnú túru začíname siedmi, je ešte polooblačno. Suchá Belá je jedna z najnavštevovanejších roklín Slovenského raja s výškovým rozdielom 400 m. Roklinou preteká potok rovnakého názvu a oddeľuje od seba masív Vtáčieho hrbu a Rumanovej. Do rokliny vstupujeme po zelenej značke. Roklina je takmer bez snehu, ale potok je dobre zamrznutý, a tak nasadzujeme mačky. Zatiaľ je to menej náročný úsek. Kráčame po zamrznutom potoku alebo po drevených lávkach, ktoré sa v rokline striedajú s oceľovými rebríkmi. Prichádzame k exponovanému miestu rokliny - Misové vodopády, z ktorých sú teraz nádherné ľadopády. Ich výška je takmer 30 m, ktorú prekonávame pomocou rebríkov, stúpačiek a lávok. Ďalej pokračujeme najužším miestom tiesňavy – Roklina a prichádzame k Okienkovému vodopádu. Vystupujeme rebríkom a cez skalné okno prechádzame ponad Okienkový vodopád s výškou 12,5 m. Za ním sa roklina rozširuje a pred nami je Korytový vodopád s výškou 8,5 m. Prechádzame stúpačkami, rebríkom a popri Bočnom vodopáde vstupujeme opäť do zúženej časti tiesňavy – Kaskády. Tu prechádzame riečne koryto potoka drevenými lávkami a je čo obzerať, menšie bočné ľadopády. O chvíľu sa roklina otvára a po zamrznutej hladine potoka prichádzame k posledným rebríkom rokliny. Vystupujeme po nich a vstupujeme do zalesnenej časti, zatiaľ bez ľadu a snehu. Pokračujeme strmším stúpaním miestami zľadovateného ponorného riečišťa a o chvíľu sme pri studničke. Snímame mačky a vstupujeme na asfaltovú cestu. Tu pokračujeme doľava a zakrátko sme na rázcestí Suchá Belá - vrch (959 m). Je to tu ako na jar. Sú tu iba zvyšky snehu a slnečno. Prezliekame sa, oddychujeme a dopĺňame energiu. Odtiaľ po žltej, klesajúc lesnou cestou, pokračujeme k rázc. Pod Vtáčím hrbom (915 m). Vľavo pomedzi stromy máme pekný výhľad na zasnežené Tatry. Na rázcestí pokračujeme doľava po červenej cez rázc. Nad Podleskom (705 m) a túru končíme v Podlesku. Škoda, že Tatry sú v oblakoch. Odtiaľ je ich ináč pekne vidno. Bola to ďalšia pekná zimná túra.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

16.01.2016

Pohorie Branisko je súčasťou Fatransko – tatranskej oblasti. Tiahne sa v severojužnom smere od Levočských vrchov po rieku Hornád. Sedlo Chvalabohu (priesmyk Branisko 750 m n. m.) rozdeľuje pohorie na severnú a južnú časť. Smrekovica (1199 m n. m.) je najvyšší vrch severnej časti aj celého pohoria. Južnej časti dominuje Sľubica (1129 m n. m.), ktorej hrebeň je našou prechodovou trasou.
Po príchode do Richnavy (370 m), od nás deviati, sa registrujeme v Hostinci na rázcestí. Zaplatíme účastnícky poplatok 3€, v ktorom je zahrnutá doprava do sedla Chvalabohu, účastnícky list, odznak, magnetka z výstupu a občerstvenie. Kým čakáme na autobus, ktorý nás odvezie do sedla Chvalabohu, máme možnosť vidieť krásny východ slnka. Účastníkov jubilejného 40. ročníka po príchode autobusom do sedla Chvalabohu víta jeden z organizátorov. Oboznamuje nás s výstupovou trasou a po zelenej vyrážame. Podľa toho, koľko je v Medzeve snehu, očakávali sme, že ho tu bude dosť. Sme však sklamaní. Je ho ešte menej ako u nás. No sneh, ktorý pokrýva chodník, je šmykľavý a miestami aj zľadovatený. Mačky z batohu putujú na topánky a môžeme bezpečne vykročiť. Prechádzame ponad tunel Branisko a na chvíľu sa zastavujeme pri telekomunikačnej veži na kopci Rudník (1024 m n. m.). Pokračujeme dosť exponovanými miestami na vrch Rajtopíky (1036 m n. m.). Všade sa šmýka, ale mačky nás udržiavajú vo vzpriamenej polohe. V skalnom okne, ktoré je priamo na chodníku, sa fotíme. Schádzame z Rajtopíkov (1036 m n.m.) a o chvíľu sme v sedle Humenec (910 m n. m.). Urobíme spoločnú fotku a zelenou po lesnej ceste pokračujeme na Sľubicu. Počas stúpania do vrchu sa ukazuje slniečko, v ktorom má zimná krajina nádych snehového kráľovstva. Máme výhľad na Spišskú kotlinu s dominantou Spišského hradu. Vystupujeme na vrchol Sľubice, (1129 m n. m.) odkiaľ za pekného počasia je nádherný kruhový výhľad na naše Slovensko. Pre nízku oblačnosť však Vysoké Tatry nevidíme. Odpočívame a konzumujeme v závetrí, lebo na vrchole dosť pofukuje. Posilnení urobíme vrcholovú fotku, opúšťame vrchol a schádzame na lúku pod vrcholom. Pokračujeme k okraju lesa a strmým úvozom doň vstupujeme. S mačkami je to ešte OK, ale tým, čo ich nemajú, podávajú pomocnú ruku len blízke stromy. Šťastlivo prekonajúc tento úsek zastavujeme sa pri prístrešku v sedle Predky (900 m n. m.), kde nám organizátori pripravili pohostenie. Chlebík natretý domácou masťou posypaný cibuľou. Poniektorí si tu už opekajú klobásku. Dobrú chuť! Vychutnáme si ponúkaný chlebík, opúšťame sedlo Predky a lesnou cestou po žltej sa spúšťame k Richnave. Žltá nás vedie popod Svibík (938 m n. m.), cez Gavart (624 m n. m.) a vstupujeme na lúku nad Richnavou. Odkladáme mačky a popri borovici so žltou vstupujeme do lesného porastu. Aj tu sa chodník kľukatí strmo dole, ale už nie ako predtým. Je to v pohode. Schádzame k zamrznutému potoku Slatvinka, ktorým prechádzame a vstupujeme na asfaltku. O chvíľu sme v teple Hostinca na rázcestí, kde končíme 40. jubilejný ročník výstupu na Sľubicu. Tu dostávame účastnícky list, odznak a magnetku z výstupu. Občerstvujeme sa dobrou klobáskou, zapíjame ju čajom alebo inou tekutinou a počúvame živú hudbu. Jubilejný 40. ročníka sa môže pochváliť rekordným počtom účastníkov. Bolo ich cca 400, z toho výše 360 registrovaných. Ďakujeme organizátorom za perfektne pripravenú akciu. Dovidenia o rok.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

02.01.2016

Tak, ako minulý rok, aj 38. ročník Novoročného výstupu na Volovec začíname z Henclovej do sedla Volovec. Bez snehu, zľadovateným terénom a v mrazivom počasí, okolo -17°C, vystupujeme na najvyššie položený bod Volovca - Skalisko. Nachádza sa na rozhraní troch katastrálnych území: Rožňava, Čučma a Betliar v nadmorskej výške 1293 m n. m.
V roku 1938 po Viedenskej arbitráži pripadla značná časť južného Slovenska Maďarsku. Vrch Skalisko sa na niekoľko rokov stal najvyšším maďarským vrchom. Maďari ho nazývali „Priateľský vrch“. Pohľad na zasneženú zimnú krajinu asi každému chýba. Po roky bol sneh neodmysliteľnou súčasťou zimného výstupu na Skalisko. No aj tak si tu prišlo nádherný kruhový výhľad vychutnať 700 turistov z rôznych okolitých obcí. Zvolili si rôzne výstupové trasy. Výhľad zo Skaliska je jeden z najlepších výhľadov na východe Slovenska. Hoci bolo mrazivo, Skalisko nesklamalo a ponúklo fenomenálny výhľad na Vysoké Tatry či Kráľovu hoľu. Posledných sedem rokov je súčasťou tohto podujatia aj Peter Szitás z Moldavy nad Bodvou so svojimi priateľmi. Vyzbrojení a oblečení v brneniach rímskej légie sa stali lákadlom pre turistov. V chate Pod Volovcom sme sa občerstvili s možnosťou zapísať sa do Knihy účastníkov a zakúpiť si účastnícky odznak. Traja kolegovia zo Smolníka spiatočnú cestu absolvujú po červenej do Uhornianskeho sedla a my siedmi z Medzeva sa vraciame späť do Henclovej k autám.
Ďakujeme organizátorom KST Volovec Rožňava, Mesto Rožňava a Obec Čučma za dobre pripravenú akciu.

Čítaj viac s obrázkami

01.01.2016

Tak, ako každý rok, aj v tento prvý januárový deň sa zišli turisti z okolitých obcí. Asi 60 nadšencov prišlo takto privítať nový rok 2016. Tohoročný výstup na Kloptaň sa konal bez snehovej prikrývky a za pomerne chladného počasia. Slnečno a dobrá viditeľnosť. Krásna panoráma Tatier a výhľad na celé okolie im boli odmenou. Tradične o 12:00 hod. sa nad Kloptaňou rozžiaril novoročný ohňostroj. Ešte spoločná fotka a účastníci výstupu sa pomaly začínajú rozchádzať, aby za svetla dorazili domov.
V novom roku 2016 želáme všetkým stále dobrú náladu, pevné zdravie a veľa pekných turistických kilometrov.

Šoltis Mikuláš

Čítaj viac s obrázkami

Copyright: Ing.Jaroslav Stehlík 1999 - 2019