Dnes je Sobota 19.01.2019. Meniny má Drahomíra. Zajtra Dalibor.

26.12.2015

Tradičný štefanský výstup na Kojšovskú hoľu začíname 13- ti z Vyšného Medzeva za hmlistého počasia. Cestou na Trohánku kráčame v hmle, ktorá nás sprevádza až pod Kojšovku. V dôsledku inverzie sa nám zrazu Kojšovka (1246 m) ukazuje v celej svojej kráse aj s vetrom, ktorý je tu asi pravidlom. Jasné počasie nám poskytuje pekné výhľady na okolité vrchy a doliny. Urobíme vrcholovú fotku a schádzame k chate Erika. Tu v teple bufetu posedíme, konzumujeme z batohových zásob, dáme si niečo na pitie, čo bufet ponúka, a odpočívame. Dobre sa sedí a ani sa nám nechce opustiť teplo bufetu. No balíme a vydávame sa na spiatočnú cestu do Medzeva, kde prichádzame ešte za denného svetla.

Šoltis Mikuláš




Čítaj viac s obrázkami

05.12.2015

Plánovaný začiatok túry zo Štós kúpeľov sme zamenili za Štóske sedlo, kde sme sa vyviezli autobusom. Tu po lesnej ceste za hmlistého počasia sa vydávame na Lastovičí vrch. Na chvíľu sa zastavujeme pri kríži baníkov, zapaľujeme sviečku a chvíľu postojíme. Snehu je pomenej. Za dobrého počasia je z tejto cesty vidno Vysoké Tatry, no nám to nevyšlo. Asi
po 3 km prichádzame na červenú značku, ktorou pokračujeme pod Lastovičí vrch. Tu na križovatke opúšťame červenú a vľavo odbočujeme na lesnú cestu vedúcu na Lastovičí vrch. Zastavujeme sa pri kríži stojacom neďaleko pri ceste. Je to pamätník padlým príslušníkom 32. Gardského a 98. pešieho pluku z roku 1919. Zapaľujeme sviečku a vzdávame hold padlým. Prudším stúpaním pokračujeme na Lastovičí vrch (1061 m), ktorý nás víta pekným výhľadom na okolie. Je inverzia a tak sme nad oblačnosťou, ktorá je v dolinách. Máme pekný pohľad na Vysoké Tatry. Pofukuje a tak usadáme v závetrí a dopĺňame spotrebované kalórie. Oddýchnutí schádzame dole a pokračujeme k Nemeckej chate prekonávajúc polomy. Trochu sa tým zdržíme. Po chvíli opúšťame chatu a po modrej vstupujeme do Zlatnej doliny a túru končíme v Medzeve. Bola to pekná túra s peknými výhľadmi z Lastovičieho vrchu.

Šoltis Mkuláš

Čítaj viac s obrázkami

21.11.2015

V rámci tohoročnej brigádnickej činnosti sme urobili údržbu hrobu neznámeho rumunského vojaka a prístupového chodníka v Šugove. Zároveň sme zveľadili aj studničku a očistili prameň aj odtok od napadaného lístia. Brigády sa zúčastnilo sedem členov Skoby a patrí im poďakovanie.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

07.11.2015

Rozlúčiť sa s jesennou turistickou sezónou prišlo 17 milovníkov prírody. Začíname od vodnej nádrže Úhorná (za socializmu Jazero mieru), vybudovanej na potoku Smolník. Patrí k najstarším vodným stavbám na východnom Slovensku. Po hrádzi prechádzame na druhú stranu nádrže a chodníkom okolo nádrže vstupujeme na asfaltku v dedine. Úhorná vznikla koncom 14. stor. za valašskej kolonizácie. Obyvatelia sa zaoberali pastierstvom, pálením dreveného uhlia, prácou v lese a baniach. Neskoršie v tabakovej továrni v Smolníku. Obec obklopujú najväčšie vrchy pohoria Volovských Vrchov. Výhľadový vrch Skalisko (1293 m), vrch Pipitka (1225 m), Hekerová (1260 m) a najvyšší vrchol Volovských vrchov Zlatý stôl (1322 m). Kráčame hore dedinou a obdivujeme nádherné farby jesennej prírody. Počasie je pravé jesenné. Trochu zatiahnuto, teplota zatiaľ niečo nad nulou ale dobrá dohľadnosť. Na hornom konci dediny odbočujeme doprava a po moste prechádzame cez potok Smolník. Cestou vedúcou medzi budovami vstupujeme na chodník stúpajúci svahom ku kaplnke Panej Márie. Tu posedíme a kocháme sa farbami jesennej prírody. Oteplilo sa, a tak si to užívame. Ako na dlani máme pred sebou Malú Pipitku (1087 m), Pipitku, Medvedí vrch (965 m), Osadník (1186 m) a Skorušinu (1028 m). Naberieme si vodu z prameňa a stúpajúcou neznačenou lesnou cestou pokračujeme na Hekerovú. Neskôr prichádzame na červenú, ktorá nás privádza k rázcestníku Pod Bielymi skalami. Chvíľa na odpočinok a po žltej pokračujeme na Hekerovú. Podľa smerovníka je to 30 min. Z lesa vychádzame na lúku, ktorá je vysadená kosodrevinou. Zamaškrtíme si na brusniciach, ktorých je tu hojne. Cestou máme výhľad na Kráľovu hoľu a na hrebeň Vysokých Tatier. Prichádzame na Hekerovú. Sadáme si do závetria ojedinelého stromu, lebo fúka dosť čerstvý vietor. Všade je porast brusníc. S výškou 1260 m je Hekerová pekným výhľadovým vrcholom do okolia. Času máme dosť, tak si posedíme, podebatujeme, urobíme foto pod tabuľkou miestneho názvu a vraciame sa späť po žltej. Po chvíli opúšťame značkovaný chodník. Trávnatým porastom prichádzame na poľnú cestu nad chatami (ktoré z cesty nevidíme). Zato máme možnosť vidieť prameň s nádržou vody. Po chvíli schádzame z cesty a pomedzi kríky prichádzame k poľovníckemu posedu. Sadáme do trávy a vychutnávame si pekný jesenný deň s pekným výhľadom na Pipitku a priľahlé vrchy. Posledná dlhšia zastávka a cez trávnatý porast sa spúšťame na lesnú cestu. Tou prichádzame na štátnu cestu a o chvíľu sme v reštaurácii U Vodnára. Tu si posedíme, najeme sa a pri dobrých koláčikoch od Valtera si pripomenieme jeho okrúhle narodeniny. Čože je to 50 ...? Táto túra bola peknou bodkou za jesennou turistikou.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

24.10.2015

Túru začíname piati za pekného jesenného počasia z Dediniek od vodnej nádrže Palcmanská Maša. Červenou prichádzame k ústiu Zejmarskej rokliny (815 m), a tu po modrej, cez rebríky a stúpačky, prekonávame vodopády kpt. Jána Nálepku. Prechádzame popri vyvieračke Zejmarská studňa a vstupujeme na krasovú planinu Geravy (1032 m). Po chvíli oddychu na planine pokračujeme žltou značkou dolinami Malé a Veľké Zajfy a prichádzame k Občasnému prameňu. Po predchádzajúcich daždivých dňoch nás tento víta zurkotom vytekajúcej vody. Vystupujeme na Havraniu skalu (1153 m), kde usadáme na lavicu a dopĺňame energiu. Je to jeden z najvyšších vrchov Slovenského raja. Pekné slnečné počasie nám ponúka nádherné výhľady na vzdialené pohoria. Pred sebou máme zasnežené Vysoké Tatry a Kráľovu hoľu. Času máme dosť, a tak si vychutnávame pekné výhľady. Je odtiaľ výhľad aj na vodnú nádrž Palcmanská Maša. Oddýchnutí schádzame z Havranej skaly okolo Občasného prameňa a po zelenej pokračujeme do Stratenej (805 m). Tu po červenej po ľavom brehu toku Hnilca prechádzame Stratenskou pílou (785 m) a prichádzame do Dediniek na parkovisko k autu. Túru končíme v reštaurácii hostinca Pelle. Bola to veľmi pekná jesenná túra.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

03.10.2015

Dnešnú túru v NP Muránska planina začíname z obce Muráň po žltej značke Hrdzavou dolinou. Slnečno, teplo, krásny jesenný turistický deň. Spoločná fotka a 17-členná turistická skupina sa vydáva za krásami Národného parku Muránska planina. Patrí k jedným z najmladších národných parkov na Slovensku. Miestnou komunikáciou po žltej značke prichádzame na otvorený terén. Vpravo máme výhľad na krasový masív Poludnica (942 m) a vľavo nad ústim Hrdzavej doliny na mohutnú vežu pod Kostolcom. Opúšťame otvorený priestor, vstupujeme do Hrdzavej doliny a pomaly začíname stúpať. Dolinu vymodeloval Hrdzavý potok, ktorý pramení na juhovýchodnom svahu Kľaku. Sprevádza nás takmer celou dolinou. Cestou míňame veľký balvan naklonený nad cestu, vtipne akoby podopretý palicami, aby náhodou nespadol. Zatiaľ sa drží a aj značky na ňom. Prichádzame k budovám ubytovne lesných robotníkov, ktoré sú úž opustené. Prechádzame okolo upraveného prameňa a o pár metrov ďalej sa na chvíľu zastavujeme, aby sme doplnili kalórie. Asfaltkou stúpame ďalej a prichádzame k drevenej stavbe a k veľkému senníku. Po chvíli odbočujeme strmo doprava a opúšťame dolinu aj potok. Po vrstevnici pokračujeme na planinu Nižná Kľaková, útulňa (1200m). Cestou máme pekné výhľady, juhovýchodne na časť Rudohoria. Prichádzame na rozsiahlu sedlovú poľanu Nižná Kľaková, kde je turistická zrubová útulňa. Je tu ohnisko s posedením. Usadáme, vybaľujeme zásoby, s chuťou ujedáme a dopĺňame tekutiny. Sedí sa príjemne. Po chvíli balíme, urobíme foto a pokračujeme červenou popod Kľak (1409 m), najvyšší to vrch NP, lesom a miestami lúkami k rázcestiu Studňa na Muránskej planine. Asi po jeden a pol hodine prichádzame k rázcestníku Studňa na Muránskej planine (1180 m), kde usadáme na lavičku a doprajeme si chvíľu oddychu. Najvyšší bod dnešnej túry (1319 m) (kdesi pod Kľakom) už máme za sebou, a tak po červenej k horárni Maretkina už len klesáme. Z chodníka zájdeme na vyhliadku, chvíľu postojíme a pokračujeme ďalej. Počasie nám praje, a tak sa nám dobre kráča. Prichádzame k horárni Maretkina (995 m), kde je aj odbočka na Poludnicu (942 m), pekný vyhliadkový vrch. Pokračujeme po červenej na Veľkú lúku. Podľa mapy sme mali prejsť cez rázcestie Jaskova muka, no nenašli sme ho. Cestou máme výhľad na Cigánku s Muránskym hradom a za pol hodiny sme už pri smerovníku Veľká lúka - Piesky (887 m). V pozadí vidíme žrebčinec pre chov koňa - norika muránskeho. Súbežne s modrou pokračujeme chodníkom na Muránsky hrad. Prichádzame k chate Zámok pod Muránskym hradom, kde je pamätník Coburgovcov, posledných hradných pánov. Vystupujeme na hrad, prechádzame vstupnou bránou, najzachovalejšou časťou hradu. Na drevenej plošine, ktorá je vyhliadkovým miestom, sa na chvíľu zastavíme. Ako na dlani máme pred sebou Revúcku vrchovinu a mesto Revúca. Chvíľu pokecáme s majstrami, ktorí robia rekonštrukčné práce na hrade. Obídeme niektoré miesta. Zo severnej strany máme výhľad na východnú časť Nízkych Tatier s rozložitou Kráľovou hoľou (1946 m). Ešte nejaké foto a schádzame k chate. Odtiaľ červenou súbežne s náučným chodníkom popri upravenej studničke sa vraciame k autám do Muráňa. Bola to pekná jesenná túra. Trochu dlhá, takmer 29 km, ale nádherné počasie a dobrá nálada dali zabudnúť na únavu.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

19.09.2015

Túru začíname šestnásti v Čingove - centrum (494 m) a po modrej Prielomom Hornádu sa vydávame do Sokolej doliny. Počasie nám akosi nepraje. Miestami nás obloha častuje sprchou a potom sa umúdri a dopraje nám aj slniečka. Pri smerovníku Biely potok - ústie (510 m) opúšťame modrú a zelenou popri Bielom potoku cez rázcestie Kyseľ - ústie pokračujeme k rázcestiu Sokolia dolina - ústie. Žltou vstupujeme do Sokolej doliny. Dolina bola turisticky objavená ako jedna z posledných. Patrí k najdivokejším tiesňavám Slovenského raja. Jedna z najstrmších roklín v pohorí, zároveň aj z najkrajších. Už od ústia prudko stúpa. Cestou prechádzame okolo dvoch menších vodopádov, Bočný (8 m) a potom Skalný (3,5 m), ktorý prekonávame pomocou rebríka. Strmým stúpaním pokračujeme k najvyššiemu vodopádu Slovenského raja, Závojovému vodopádu (75 m). Je to aj najexponovanejšie miesto v rokline. Škoda len, že je menej vody a nevidíme ho v celej jeho kráse. Trojstupňové kaskády prekonávame pomocou rebríkov, reťazí a mostíkov. Tento úsek je snáď najnáročnejší v celom Slovenskom raji. Sami sa o tom presviedčame. Ešte zdoláme rebrík pri Vyšnom vodopáde (7 m) a pomaly prichádzame k záveru rokliny. V dĺžke asi 4 km sme prekonali prevýšenie 430 m. Tu už miernejším stúpaním prichádzame na Glackú cestu. Zelenou mierne klesáme k rázc. Biskupské chyžky (975 m) a žltou pokračujeme k rázc. Glac, Malá poľana (990 m). Modrá nás vedie k ráz. Suchá Belá, záveru (950 m). Odtiaľ pokračujeme žltou k rázc. Pod Vtáčím hrbom (920 m) a červenou na Kláštorisko. Je tu pamätník, ktorý pripomína haváriu vrtuľníka HZS pri záchrannej akcií zo 17. júla 2015 v lokalite „Stúpačky nad večným dažďom“ Prielomu Hornádu.Tu sa rozdeľujeme a jedna skupina pokračuje žltou k ústiu Kláštornej doliny (525 m) a modrou Prielomom Hornádu cez Letanovský mlyn (520 m) na Čingov. Druhá skupina modrou cez Čertovu sihoť, Biely potok - ústie (520 m) a Lesnicu - ústie (495 m) na Čingov. Po príchode na Čingov začína opäť pršať. Usadáme v reštaurácii a to už vonku leje. Aj keď nás počasie veľmi neuspokojilo, predsa sme spokojní s dnešným výkonom, veď sme zvládli jednu z najexponovanejších tiesňav Slovenského raja.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

27.06.2015

Skalka (1980), najvyšší bočný hrebeň Nízkych Tatier, to je cieľ dnešnej túry. Začíname deviati na poľane Črmné, nachádzajúcej sa na ceste medzi Dolnou Lehotou a Krpáčovom. Stojí tu betónový pamätník pripomínajúci činnosť 2. čs. paradesantnej brigády počas SNP. Tu sa križuje červené a zelené turistické značenie. Počasie máme zatiaľ ideálne. Teplota je tak akurát. Urobíme foto pred pamätníkom a asfaltkou po žltej sa vydávame k rázcestníku Strmý vŕštek. Prichádzame k Vajskovskému potoku, prejdeme mostom a po chvíli sme pri Bôrovskom potoku. Tu opúšťame asfalku a prechádzame mostom popri horárni na lúku. Miesto je označené ako Hlboké (665 m). Po chvíli hľadania značenia vstupujeme do lesa a o chvíľu sme na čistinke zvanej Strmý vŕštek (809 m). Tu červená pokračuje ďalej, no my po žltej strmým chodníkom vstupujeme do lesa. Výstup je dosť namáhavý a asi po hodine sa ocitáme na poľane Pálenička (1100 m), kde chvíľu oddychujeme. Je zamračené, ale dúfame, že nebude pršať. Pokračujeme ďalej, príkro obchádzajúc skalný vrch Žiar (1408 m), do sedla pod Žiarom (1375 m). Sú tu pekné výhľady na časť Horehronského podolia a oblasť Nízkych Tatier s Ďumbierom. Ďalej strmým chodníkom kosodrevinou, pokračujeme ku skalám zvaných Bosorky. Asi tadiaľ veľa turistov nechodí, lebo miestami sa kosodrevinou musíme doslova predierať. Kosodrevina končí pri Bosorkách (1710 m) a tu si chvíľu oddýchneme. Smerovník je v dezolátnom stave. Tabuľky sú len tak pri ňom pohodené na zemi. Na vrchol Žiarskej hole (1844 m) sa dostávame tiahlym stúpaním. Je tu kruhový výhľad na celú krajinu. Odtiaľ už vidíme Skalku s jej rozložitým južným hrebeňom. Patrí k jedným z najvyšších a tiež najkrajších nízkotatranských vrcholov s nádherným kruhovým rozhľadom. Opúšťajúc Žiarsku hoľu chodníkom klesáme do sedla a o chvíľu sa zastavujeme. Na horizonte Skalky sa objavili dva kamzíky. V oblasti Skalky je hojný výskyt kamzíka tatranského. Stúpajúc po svahu Skalky sledujeme kamzíky. Po chvíli sa nám stratia z dohľadu. No po výstupe ich zbadáme pod nami. Sú veľmi blízko. Už si zvykli na okoloidúcich turistov. Ešte nám aj zapózujú. Aj na Skalke (1980 m) je smerovník, alebo to, čo z neho zostalo, v ležiacej polohe so smerovými tabuľami a aj s puzdrom pre vrcholovú knihu. Je niekto zodpovedný za tento stav? Pri zhluku skál usadáme, vybaľujeme a s chuťou konzumujeme debatujúc a obzerajúc si okolie. Pofukuje a aj sa ochladilo. Pred zostupom na Kotliská sa teplejšie obliekame (čiapky a poniektorí aj rukavice) a urobíme aj vrcholové foto. Pokračujeme na Kotliská (1937 m) a prichádzame na červenú hrebeňovku, ktorá nás privádza do Krížskeho sedla (1775 m). V sedle pokračujeme svažnicou po modrej k rázc. Drevenica pod Derešmi. Cestou máme výhľad na Skalku, Kotliská a do Vajskovskej doliny. Cez chodník preteká viacero prameňov, ktoré napájajú Vajskovský potok. Pri rázc. Drevenica pod Derešmi opúšťame modrú, ktorá pokračuje k chate Kosodrevina, a po žltej sa spúšťame do Vasjkovskej doliny k Pálenici. Nasleduje dosť prudké klesanie až k potoku, ktorý tečie do Vajskovského potoka. Tu miernejšie schádzame lesnou cestou okolo potoka. Po chvíli značka schádza z cesty a privádza nás krátkym, ale prudkým klesaním k chate na Pálenici. To už prichádzame na zelenú do Vajskovskej doliny. Tu smerom doprava zelená pokračuje k záveru doliny, kde sa nachádza Vajskovský vodopád, krásny, ale málo známy. Jeho výška dosahuje 9 m. Prechádzame cez most Vajskovského potoka a asfaltkou sa vydávame Vajskovskou dolinou k Črmnému. Aj keď patrí k najkrajším dolinám v Nízkych Tatrách, je málo navštevovaná. Podľa smerovníka nás čaká ešte 1: 25 hod po asfaltke do Črmného. Asi po hodine prichádzame k rázcestníku Dve vody (750 m), kde je odbočka do Kulichovej doliny k mohyle obetiam lavíny. Pri zosune snehovej lavíny 8.3.1956 tu zahynulo 16 lesných robotníkov. Dodnes patrí táto tragédia k najväčším svojho druhu v slovenských horách.
Ešte pol hodiny šľapania asfaltkou a sme opäť pri pamätníku v Črmnom. Bola to jedna z najkrajších nízkotatranských túr. Tým, že nebolo tak horúco ako na predchádzajúcej túre, bola menej náročná. Prezliekame sa, balíme, nasadáme do áut a túru končíme večerou v ranči pod Ostrou skalou.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

13.06.2015

Výstup na Krakovu hoľu začíname za pekného počasia z parkoviska pri Demänovskej jaskyni Slobody. Modro značeným chodníkom serpentínami prekonávame zalesnený svah Točišťa a tak nám pribúdajú výškové metre. Neskôr chodník vystupuje z lesného porastu a máme pekný výhľad na hrebeň Nízkych Tatier. Kráčame lúčnym porastom svahu poľany Pusté a obdivujeme okolitú krajinu a prírodu. Prechádzame popod vrchol Pusté (1501 m), až sa klesajúcim chodníkom ocitáme v sedle Machnaté (1450 m). Priľahlá lúka nás víta rozkvitnutým žltohlavom európskym. Tu si na chvíľu oddýchneme a doplníme energiu. Máme už letné počasie, takže je dosť horúco. Chvíľu kráčame lesným porastom a po chvíli stúpame nezalesneným svahom Machnaté. Tu už máme pekný výhľad na Liptov a okolie a celý hrebeň Krakovej hole. Opúšťame otvorený terén a chodníkom cez kosodrevinu prichádzame k rázcestníku Pod Krakovou hoľou a o päť minút sme na vrchole Krakovej hole (1752 m). Pod Krakovou hoľou pramení riečka Iľanovianka. Oddychujeme, ujedáme a obdivujeme nádherné prírodné scenérie. Máme takmer celé Slovensko ako na dlani. Balíme a po modrej pokračujeme cez Kosienky poľana (1730 m) do sedla pod Kúpeľom. Klesajúcim chodníkom sa predierame kosodrevinovým porastom, ktorý nám uštedrí zopár škrabancov. Asi je to dôkaz toho, že tento chodník nie je až tak navštevovaný. Prechádzame cez sedlo Predných (1415 m). Neďaleko sa nachádza jaskyňa Večná robota. Jaskyňa patrí do systému Hipmanových jaskýň (Peter Hipman – český speleológ). V týchto miestach pramení aj riečka Biela, ktorá sa v Liptovskom Jáne vlieva do rieky Štiavnica a tá končí svoju púť vo Váhu. Je veľmi teplo a v takomto počasí a stave chodníkov sa túra stáva náročnou. Do sedla Pod kúpeľom (1131 m) prichádzame štyria, nakoľko ostatní sú už pred nami. Dvaja sa vydali po žltej cez rázc. Za vrátami Iľanovskou dolinou popri riečke Iľanovianke do Iľanova. Na Poludnicu pokračujeme iba šiesti, takže od sedla ideme dvaja. Chodník začína stúpať. Prechádzajúc čistinkou vstupujeme do porastu opäť pohodlným chodníkom. Je tu aj odbočka doľava. Žiadne značenie, čo nás láka ísť rovno a tak hľadáme značku. Pri chodníku, ktorý stúpajúc odbočuje vpravo, zbadáme povyše na strome modrú značku. Vydávame sa týmto strmým chodníkom. Chôdzu prispôsobujeme stúpajúcemu terénu a teplote, ktorá je dosť vysoká. Kráčame pomaly. Po chvíli zbadáme aj tých štyroch, ktorí boli pred nami. Sú pod nami a vystupujúc svahom sa pridávajú k nám. Na odbočke nevideli značku a pokračovali rovno. Strmé stúpanie pokračuje. Miestami prekračujeme alebo podliezame popadané stromy, čo je veľmi namáhavé. Takto prichádzame k mohutným bralným radom s menšími jaskyňami. Poniektorí ich asi využívajú na bivakovanie. Svedčí o tom aj priložený drevený rebrík k jednej z jaskýň - Strunga. S menšími prestávkami asi po 20 - tich min. sme na vrchole Poludnice. (Poludnica je podľa slovanskej mytológie bytosť chrániaca posvätnosť poludnia, keď slnko vystupuje na nebeský vrchol). Má dva vrcholy, Zadná Poludnica (1549 m) a Predná Poludnica (1491 m). Patria k najvďačnejším turistickým vrcholom Nízkych Tatier. Víta nás trávou a kvetmi zarastený hôľny vrch Zadnej Poludnice. Opäť máme takmer celé Slovensko pred sebou. Na vodnú nádrž Liptovská Mara máme pohľad ako z lietadla. Byť tak pri nej... Oddýchnutí sa balíme a pokračujeme na Prednú Poludnicu, odkiaľ sa chodníkom po modrej, opäť hľadajúc značenie, spúšťame k Iľanovu. Je to dobrý strmák. Sme radi, keď sa ocitáme v tieni stromov. Slnka už máme dosť. Z chodníka máme možnosť vidieť kolmú stenu Poludnice a Krakovu hoľu. Prechádzame skalným prahom, ktorý prekonávame železným rebríkom. Chodník vedie pod vrcholom Končitého vrchu (1310 m) a my pomaly klesáme k vrcholu Bodová (955 m). Prekonáme ešte pár serpentín chodníka a už pomerne rovným chodníkom prichádzame na lúku v Iľanove, prejdeme cez most a sme v Iľanovskej doline. Tu máme možnosť osviežiť si unavené nohy v Iľanovianke. Je to ako balzam. Počkáme na odvoz a dnešnú túru končíme v Hnilčíku v miestnom pohostinstve, kde si dopĺňame vypotené tekutiny. Pekná túra, ale v takomto horúcom počasí pomerne náročný výstup a zostup z Poludnice.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

05.–07.06.

Aj tohoročný XII. ročník Dňa detí - Dňa mladých turistov (stanový tábor), organizovaný KST Prakovce a KST Skoba Vyšný Medzev, sa konal za krásneho slnečného počasia. Pôvodný termín bol 29.05. – 31.06.2015, ale z technických príčin bol preložený.
Od piatka poobedia začali postupne pribúdať stany na Trohanke pri Troch studniach. V sobotu doobeda prichádzali ďalší, najmä z Prakoviec, a stanový tábor sa rozrastal. Šéfkuchár sa už činil a pod kotlom už veselo blkotal oheň, aby sme sa po súťažiach mohli posilniť dobrým guľášom. Ani ohnisko pred prístreškom nebolo opustené. Tu si poniektorí opekali slaninku, klobásky a iné dobroty. Mládež sa zabávala po svojom, poniektorí si zahrali volejbal, alebo iba tak relaxovali. Poobede boli pre nich pripravené súťaže. Súťažilo sa v týchto disciplínach: prechod po lane, streľba zo vzduchovky, prvá pomoc pri úraze
( neskoršie aj s figurantom), hod polienkom na cieľ, Muchov test (poznávanie stromov a krov podľa listov), orientácia v prírode s mapou aj bez nej a test pamäti. Bola to pre zúčastnených zábava a aj sa niečo naučili. Figurant Paťo („hrobár“), pri prvej pomoci, opäť pobavil súťažiacich. Súťaže sa skončili a podával sa výborný kotlíkový guľáš. Po guľáši nasledovalo vyhodnotenie. Prví traja z každej vekovej kategórie dostali diplomy a vecné ceny podľa vlastného výberu, ostatní sladkosti. Bol vyhlásený aj celkový víťaz. Milo prekvapili dievčatá z Prakoviec svojimi krásnymi hlasmi, keď zaspievali peknú ľudovú pieseň. Aj neskôr bolo počuť niekoľko krásnych slovenských aj rusínskych ľudových piesní v ich podaní. Bola radosť ich počúvať. Aj keď tohoročná účasť súťažiacich bola o niečo slabšia, opäť sa, ako každoročne, vydarila. Súťažiaci aj organizátori boli spokojní. Večer sa konal ešte tradičný táborák a v nedeľu doobeda sa čistinka na Trohanke začala pomaly vyprázdňovať. Počas troch dní stanovania slniečko vysielalo svoje hrejivé lúče na prítomných a vyvolávalo dobrú náladu. Celková účasť na stanovačke bola menšia ako minulý rok. Dôležité však je, že zúčastneným počasie prialo a vďaka skvelým organizátorom a srdečným ľuďom vládla príjemná atmosféra a všetci sa cítili dobre. Hoci ďalší ročník tradičného MDD na Trohanke pri Troch studniach je za nami, už teraz sa tešíme na hojnejšiu účasť na XIII. ročníku. Tak dovidenia o rok. Bola to opäť vydarená akcia.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

23.05.2015

Chočské vrchy patria do sústavy Vnútorných Západných Karpát, do Fatransko-tatranskej oblasti a rozkladajú sa na území Liptova a Oravy. Delia sa na tri podcelky: Prosečné, Sielnické vrchy a Choč. Prosečné, najvýchodnejšia časť Chočských vrchov, je rozryté hlbokými kaňonovitými dolinami – Prosieckou a Kvačianskou dolinou. Patria medzi najvyhľadávanejšie doliny na Slovensku. Obe boli vyhlásené za NPR a sú cieľom našej dnešnej túry. Našu túru začíname osemnásti z parkoviska z konca dedinky Prosiek po modrej po náučnom chodníku. Tu sa dozvedáme, že zelená - Svorad, Prosečné, Dolné Borovianky -je pre kalamitu uzatvorená. Takže vrch Prosečné (1372 m) sa nekoná a aj počasie nám veľmi nepraje. Obloha je zatiahnutá. Ešte spoločné foto pri tabuli náučného chodníka „Svoradov okruh“, a chodník nás privádza k vrátam tiesňavy. Potok Prosiečanka, ktorý tu zurčí, prekonávame viacerými technickými pomôckami. Dolinou prechádzame popri koryte potoka, alebo priamo jeho korytom, ktoré je po dažďoch trochu naplnené vodou. Snažíme sa kráčať po kameňoch, aby sme si udržali sucho v topánkach. Miestami sa tu nachádzajú po kalamite z 15.4.2014 popadané, ale už poprerezávané stromy. Aj keď nie veľmi, ale prší. O chvíľu už obliekame pršiplášte a pokračujeme k rázcestníku Vidová. Odtiaľ vchádzame do slepej doliny, ktorú uzatvára 15 m vysoký vodopád Červené piesky. Pokocháme sa vodopádom a vraciame sa späť rázcestníku. Po modrej pokračujeme cez najexponovanejšiu časť Prosieckej doliny na plošinu Svorad. Prechod tiesňavou je zabezpečený kovovými rebríkmi. Vidíme tu aj železné trámy, pozostatky mosta, ktorý slúžil kedysi povozom. Koryto potoka v tiesňave je bez vody, nakoľko potok Prosiečanka sa pred vstupom do doliny ponára v závrtnom ponore. Pramení na južnom svahu vrchu Diel a tečie cez lúčnatú plošinu Svorad. O chvíľu prichádzame k východu tiesňavy a vstupujeme na lúčnu plošinu Svorad (940m). Na chvíľu dážď ustáva, nie však nadlho a opäť prší. Modrou cez lúky plošiny, poľnou cestou a asfaltkou schádzame do Veľkého Borového (840 m). Víta nás hostinec Borovec, kde máme možnosť usušiť a zohriať sa v príjemnom prostredí. Zrelaxovaní balíme, pred hostincom urobíme foto a po modrej prichádzame k rázcestiu Dolina Borovianka (795 m). Asi v strednej časti doliny stojí na skale kamenný dvojkríž, pod ktorým je vodopád. Dolinou preteká potok Borovianka. Tento v čase dostatku vody vytvára v tiesňave pekné vodopády. Vytekajúc z doliny spolu s Ráztockým potokom, ktorý vytvára 8 metrov vysoký vodopád, sa vlieva do Kvačianky. Prichádzame k vodným mlynom Oblazy, kultúrno - technickej pamiatke. Tu sa natáčalo niekoľko scén z filmu Jánošík – pravdivá história. Sú tu dva mlyny z počiatku 19. storočia. Horný mlyn - gejdošovský, ktorý má zrekonštruované mlynské zariadenie a Dolný mlyn – brunčiakovský, ktorý okrem mlynského zariadenia má aj gátrovú pílu. Oba mlyny sú funkčné. Tzv. “Tretí mlyn” predstavovala furmanská krčma, ktorú v roku 1944 ustupujúci fašisti vypálili. Sú tu ubytovaní dobrovoľníci, ktorí spravujú túto kultúrnu pamiatku. Títo sa každoročne na tomto mieste striedajú. Žijú tu bez elektriny ako za starých čias. Je to príjemné miesto na oddych na turistickej trase a návrat do čias minulých. Lúčime sa s históriou a tiež s kozičkou pri mlyne. Po modrej pokračujeme k rázcestníku Oblazy, rázc. (800 m), odkiaľ sa po červenej vydávame cez Kvačiansku dolinu, ktorou vedie náučný chodník. Má charakter tiesňavy o dĺžke 2,5 km. Chodník, bývala štátna cesta, vedie svažnicou vysoko nad korytom potoka. Potok v tiesňave vytvára množstvo kaskád a vodopádov. Prichádzame k ústiu doliny. V prístrešku vedľa parkoviska nachádzame úkryt pred nepriazňou počasia a čakáme na odvoz. Ani počasie nám nepokazilo pekné zážitky z tejto túry. Spoznali sme ďalšie prírodné krásy Slovenska a máme na čo spomínať. Bol to pekný, aj keď daždivý, záver 100 jarných kilometrov.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

09.05.2015


Stolické vrchy, nachádzajúce sa v juhovýchodnej časti stredného Slovenska, sú súčasťou Slovenského rudohoria. Vrch Stolica (1476 m n. m.) je aj najvyšším vrchom celého Slovenského rudohoria. My sme sa však nevybrali na Stolicu, ale na menší dvojvrchol Radzim, nachádzajúci sa v Dobšinskom predhorí. Dvojvrchol pozostáva z Malého (961 m) a Veľkého Radzima (998 m). Naším dnešným cieľom je Veľký Radzim.
Rejdová, jedna z najväčších obcí valašského typu. Vznikla v 16. stor. na valašskom práve, dodnes významná národopisná lokalita. Preteká ňou potok Mlynná, ktorý sa na okraji obce vlieva do rieky Slaná. Pramenia pod Stolicou. Obloha je zatiahnutá. Na hornom konci Rejdovej dvanásti začíname túru po žltej do sedla Olochova jama. Značka vedie stúpajúcou lesnou cestou cez lúku a vstupujúc do lesného porastu pokračuje stúpajúc svažnicou až do sedla. Cestou prechádzame cez Zelinovú dolinu, neskôr ponad Gandžalovu dolinu až prichádzame do sedla Olochova jama (1085 m). Je tu množstvo vyťaženej drevnej hmoty, ktorá pochádza z prehnanej lesnej ťažby dreva. Stretávame sa s tým viac-menej po celom Slovensku. V lesoch sa dlhodobo ťaží viac, ako by sa malo, a to na úkor budúcnosti. Robíme prvú dlhšiu prestávku, usadáme na kmene spílených stromov a niečo pojeme. Nad okolitými vrchmi už prší a akoby to smerovalo k nám. Snáď nám to vydrží. Vstávame a lesnou cestou po zelenej sa vydávame do Brdárky. Cesta mierne stúpa až pod Príslop (1162 m). Je to po kalamite a ťažbe dreva úplne odlesnený vrch. Chodník je zavalený polomom a žiadne značenie. Prebíjame sa pováľanými stromami, alebo v lepšom prípade stromy obchádzame. Je to namáhavé a musíme dávať veľký pozor na suché a špicaté konáre na popadaných kmeňoch, aby sa nestal úraz. Takýmto terénom sa prebíjame takmer 40 min. Konečne sme vonku, vstupujeme na lesnú cestu a vidíme aj turistické zelené značenie. Cez Cudenisko – paseky (862 m) zostupujeme do sedla Kilhov (862 m). Miestami ešte nachádzame popadané stromy cez chodník, ktoré obchádzame alebo prekračujeme. Prechádzame nevýrazný vrch, skôr chrbát Kilhov (854 m), ktorý je hranicou medzi obcou Rejdová a Hankovskou dolinou. Asi po pol hodine vstupujeme na lúku pod vrchom Radzim. Odtiaľ je pekný výhľad na Rejdovú, oblasť Stolických vrchov a Spišsko - Gemerský kras. Prekonáme prudšie stúpanie popri vrchu a spúšťame sa do obce Brdárka (528 m), ležiacej na slnečnom úpätí Veľkého Radzima. Vznikla počas valašskej kolonizácie v 16. stor. Známe sú brdárske čerešne, ktorých sady obklopujú obec a je snaha vrátiť im pôvodnú podobu. Poslední štyria sa zastavujeme pri smerovníku nad obcou, Brdárka, rázc. (595 m), nakoľko ostatní sú už kdesi pred nami. Nejaké foto a málo používaným úvozom vľavo po žltej pokračujeme do sedla Hora. Stúpajúc úvozom prechádzame okolo „brdárskych kamzíkov“ (kôz), pasúcich sa pod ochranou Radzima. O chvíľu odbočujeme doľava používanou lesnou cestou a prichádzame k smerovníku v sedle Hora (772 m). Odtiaľ na Radzim pokračujeme už len dvaja a dvaja tu zostávajú. Ostatní sú pred nami. Poľná cesta nás vedie k okraju lesa. Nie je tu žiadne značenie, ale pokračujeme ďalej. No po chvíli na mape zistíme, že ideme nesprávnym smerom, tak sa vraciame a vstupujeme do lesa chodníkom vľavo. Po pár metroch vidíme prvé značenie a vystupujeme k rázcestiu Vdovčíkovo kreslo – Radzim. Vystupujeme na vrchol Veľkého Radzima (998 m). Sme tu sami, ale dozvedáme sa, že ostatní sa práve tou nesprávnou cestou menšou obchádzkou dostávajú ku Vdovčíkovmu kreslu. Chvíľu sa pokocháme obmedzeným výhľadom, usadáme a s chuťou si zajeme. Urobíme foto z Kráľovej hole, zápis do ukážkovej vrcholovej knihy a schádzame do sedla Hora. Tu nás už ostatní čakajú. Počasie nám zatiaľ praje a lesnou cestou po žltej opúšťame sedlo. Ešte pohľad na Radzim a aj foto a pred nami je posledný úsek dnešnej túry. Cesta vedie pekným bukovým lesom. V diaľke sa už zbierajú daždivé mračná a tak pridáme do kroku. Kráčajúc hustým lesným porastom začínajú na nás cez lístie stromov padať prvé kvapky dažďa. Zatiaľ pršiplášte nepotrebujeme. No asi 15 minút pred cieľom už aj tie obliekame, aj keď sme ešte pod ochranou korún stromov. S dažďom padajú aj krúpy. Po ceste tečie potok, ktorý musíme obchádzať. Prichádzame na okraj lesa a pred nami je už Vlachovo. Prekračujeme železničnú trať a riečku Slaná a o chvíľu sme v cieli. Dážď ustáva a asfaltovou miestnou komunikáciou prichádzame k reštaurácii. To, čo plášte nezakryli, je mokré. Trochu mokrí ale šťastní sadáme v reštaurácii k stolom a dávame si niečo teplé. Dážď ustal. Po príchode áut sa prezúvame, sadáme do nich a túru končíme pri večeri v motoreste Orgován v Moldave. Miestami náročná ale pekná túra je za nami. Aj keď sme trochu premokli, spoznali sme ďalšiu časť krásneho Slovenska.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

30.04.2015

Za pekného počasia sa nás na autobusovej zastávke v Medzeve zišla pekná skupinka vyznávačov prírody. Do autobusa nasadáme desiati členovia Skoby a traja hostia, takže je nás trinásť. Po vystúpení z autobusa v Nováčanoch urobíme foto pri turistickom smerovníku a miestnou komunikáciou po žltej sa vydávame na dnešnú celodennú túru. Jar, najkrajšie obdobie roka, všade plno kvetov a sviežej zelene. Potvrdzujú to aj prvé metre dnešnej túry. Prechádzame okolo domu, kde za plotom nádherne kvitne magnólia. Kráčajúc lesnou cestou obdivujeme rozkvitnutú veternicu hájnu, kostihoj hľuznatý, blyskáč jarný, pľúcnik lekársky a iné jarné kvietky. Je to balzam na oči aj na dušu. Žltá značka nás privádza lesnou cestou na otvorený terén do sedla Podkova, kde chvíľu odpočívame. Prechádzame štátnu cestu a chodníkom vo svahu ideme okolo smerovníka sedlo Podkova (525 m). O chvíľu sme na čistinke pri ďalšom smerovníku, kde žltú značku križuje zelená z Poproča do Košíc. Vstupujeme do lesného porastu a žltou pokračujeme až k riečke Ida, ktorú prekračujeme. Chýba tu totiž lávka, hoci je to turistický chodník. Tak nám nič neostáva len sa vyzuť a osviežiť si nohy v horskej riečke. Aj nám to urobilo dobre. Osušujeme si nohy, obúvame sa a vstupujeme na miestnu komunikáciu osady Zlatá Idka – Rieka. Na tomto mieste žltú opúšťame, odbočujeme doľava a po chvíli odbočujeme vpravo prudko stúpajúcou cestou až k obecnému úradu Zlatá Idka. Pri smerovníku Zlatá Idka (659 m) oddychujeme. Prehodíme pár slov a asfaltkou vpravo po modrej pokračujeme v túre. Prechádzame popri dome, ktorého strecha je pokrytá trávnikom. Asi jeden z tzv. ekologických domov. Približne po 50 min. stúpajúcou lesnou cestou prichádzame k smerovníku Idčianske sedlo (954 m). Pofukuje tu čerstvý vetrík a tak na seba niečo oblečieme. Usadáme, vybaľujeme zásoby a dopĺňame energiu na ďalšiu cestu. Tu je križovatka červenej hrebeňovky a žltej z Nováčan. Dlho nesedíme, aby sme nevychladli, a po červenej sa vydávame na Kojšovku. Miestami opúšťame pohodlný chodník, lebo obchádzame po zime popadané stromy. Pod niektorými je ešte sneh. Odstráni ich niekto? Veď tadiaľ vedie aj Košická lyžiarska magistrála a cyklotrasa. Zastavíme sa na Golgote, hornej stanici sedačky a popri uzatvorenej čajovni Katka pokračujeme na vrchol Kojšovskej hole (1246 m). Prechádzame asfaltkou, ktorú lemujú žlté hlávky podbeľa. Na vrchole fúka silný vietor, čo nás ani neprekvapilo. Veď kedy tu nefúka? Vrcholová fotka, pár záberov z okolia a schádzame k chate Erika, kde sú ešte pozostatky snehu. Pred chatou sa usadíme na lavičky, podporíme chatára a objednáme si niečo teplé na pitie. Pustíme sa do zásob, ktoré sme si priniesli. Počasie sa nemení, tak chvíľu posedíme. To bola posledná dlhšia zastávka na ceste do Medzeva. Balíme a po červenej sa vydávame na cestu smer Spálenica. Už nás čaká len klesanie do Medzeva celkom pohodlnou lesnou cestou. Cestou máme výhľady na oblasť Volovských vrchov. Prechádzame okolo pamätníka SNP. V jeho pozadí vidíme Vysoké Tatry. Chvíľu ideme otvoreným terénom a vstupujeme do lesa. Prechádzame Spálenicou (1140 m) a o chvíľu sme na Bielom kameni (1110 m). Táto časť je dosť odlesnená. Tu opúšťame červenú a po modrej pokračujeme na Rozsypaný kameň (1060 m). Odtiaľ sa vydávame po zelenej. Asi po 15 min. prechádzame okolo pekne upravenej studničky, nachádzajúcej sa pár metrov pod cestou. Ešte pár minút a schádzame zo zelenej. Odbočujeme vpravo na neznačený chodník, ktorým sa dostávame na žltú značku, ktorá vedie z Trohanky. Túto značku na prvom sklade opúšťame a bez značenia pokračujeme skratkou lesným chodníkom. Opäť sme na žltej, po ktorej ideme až po najbližší sklad dreva, pod Strážnym vrchom (744 m). Tu zabočíme doprava a neznačenou cestou schádzame do Vyšného Medzeva popri kaplnke na vyšnom konci. Do Medzeva to máme tak ešte pol hodiny. Prešli sme takmer 37 km za 9:40 hod., takže sme si to poriadne užili. Bola to zatiaľ najdlhšia túra tejto sezóny. Sme unavení, počasie nám prialo, takže sme spokojní sami so sebou, že sme to zvládli.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

11.04.2015

Sobota ráno 8:18 hod. autobusová zastávka na námestí v Medzeve. Do autobusu smer Mníšek nad Hnilcom nasadáme deviati. Počasie je nádherné. V Smolníku sa k nám pridáva Kveta a tak sme desiati. Cestu autobusom končíme v Mníšku nad Hnilcom, kde vystupujeme a urobíme spoločnú fotku. Miestnou komunikáciou prichádzame na zelenú značku, ktorá začína od železničnej stanice. Prechádzame miestom, kadiaľ od 19. storočia viedla úzkorozchodná železničná trať z Mníška do Smolníka. Po ľavej strane, odkiaľ prichádza zelená značka, je pozostatok tejto trate, železničný most. Je to asi jediný železničný most, po ktorom vedie turistická značka. Tu do roku 1965 jazdil aj najstarší prevádzkovaný parný rušeň na Slovensku. Je to U 36.003 „Katka“, ktorý dnes jazdí na trati Detskej železnice v Košiciach a je v prevádzke už 130 rokov. Pomaly stúpajúca zelená značka nás vedie lúkami, odkiaľ máme výhľady na Volovské vrchy s Mníškom.
Prechádzajúc snehovým poľom sa blížime k Hutnej holi (1094 m). Na čistinke bez snehu, kde si môžeme posedieť, si doprajeme chvíľu oddychu. Máme krásne slnečné počasie. Oddýchnutí pokračujeme zelenou na Kloptaň. Miestami kráčame po snehu. Cestou máme výhľad na Kráľovu hoľu. Záverečné stúpanie a sme na Kloptani (1153 m). Je to najvyšší bod dnešnej túry. Obnovené sedenie (stôl s lavičkami) nám ponúka miesto na oddych. Usadáme, vybaľujeme poživeň a s chuťou konzumujeme. Nakoľko je dobrá dohľadnosť, kocháme sa pohľadmi na Vysoké Tatry a okolitú krajinu. Oddýchnutí schádzame z vrchu Kloptaň lesným porastom po červenej značke. V mieste, kde lesný porast chýba, máme výhľad na Zbojnícku skalu a oblasť Volovských vrchov. Medzi vrchmi Kloptaň a Ovčinec (1012 m) schádzame z červenej a pokračujeme chodníkom k chate Akol. Od minulého roka sa tu nič nezmenilo. Základy, ktoré zostali po chate, zívajú prázdnotou. Chvíľu posedíme, zaspomíname a skratkou schádzame na asfaltovú cestu k Ovčinskému potoku. Tečie Malou Zlatnou dolinou a je prítokom Zlatnej. Asfaltovou cestou pokračujeme až k ostrej zákrute a odtiaľ cez Farský vŕšok (622 m) a hrebeňom Závora - „Rígel“ schádzame do doliny Humel pri rybníku „Káva“. O chvíľu sme v Medzeve. Pekné počasie umocnilo zážitky z dnešnej túry, ktorú si určite všetci užili.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

28.03.2015

V sobotu ráno o 8:00 hod. na autobusovej zastávke na námestí v Medzeve sa zišlo 7 členov Skoby. Plánovanú trasu z Jasova cez Ladislavovu vyvieračku meníme kvôli počasiu. Nasadáme do áut a túru začíname zo Šugova od turistického rázcestníka neďaleko zariadenia pre seniorov. Je dosť chladno, veterno a poprcháva. Vykročíme po modrej smerom na Jasov, ale na sklade dreva značku opúšťame a pokračujeme vpravo po lesnej ceste. Aj v lesnom poraste pociťujeme vietor a dážď. Prichádzame k starému dubu, ktorý to už má spočítané. Urobíme pravdepodobne historickú fotku a lesnou cestou, ktorá začína prudšie stúpať, pokračujeme ďalej. Prichádzame pod Šugovskú vyhliadku (665 m) a strmým svahom na ňu vystupujeme. Fúka tu pomerne silný vietor. Urobíme spoločnú fotku a schádzame dolu na Jasovskú planinu. Iba chvíľu ideme po zelenej značke. Potom ju opúšťame, odbočujeme doľava a prichádzame na žltú, ktorou pokračujeme na Miglinc. Pri rázcestníku - vyvieračka Miglinc (570 m) po modrej pokračujeme k poľovníckej chate na planine pod Vysokou. Tu doplníme energiu pred výstupom na Vysokú. To, čo vidíme cestou na vrchol, zdevastované lesy, možno nazvať barbarstvom. Akoby to nebol NP, kde ochrana prírody je nadradená nad ostatné činnosti. A čo správa NP...? Prichádzame na vrchol (706 m), ale kvôli silnému vetru sa dlho nezdržíme. Dokumentačné foto a pokračujeme ďalej smerom na Jasovskú planinu. Prechádzame okolo ovčinca a po modrej pokračujeme k vyvieračke Miglinc. Odtiaľ sa po žltej vydávame k sedlu Železná brána. Iba chvíľu po nej kráčame a zastavujeme sa. Na otvorenom priestranstve sme zbadali stádo asi 12 ks jelenej zveri. Chvíľu postáli a potom pred nami vbehli do porastu. Po chvíli opúšťame žltú, odbočíme vpravo a zelenou pokračujeme do sedla Železná brána (736 m). Stále fúka silný vietor. Tesne pred sedlom opäť vidíme, ako cez planinu prebieha stádo jelenej zveri. Zo sedla pokračujeme modrou k hrobu rumunského kapitána. Cestou máme možnosť opäť vidieť dôsledky „nekontrolovanej“ ťažby dreva. Ak by bolo po dlhšie trvajúcom daždi, tak by bol problém dostať sa do Šugova. Pri hrobe sa na chvíľu zastavujeme a pokračujeme ďalej. Zvládli sme to a končíme tam, kde sme ráno začali. Aj keď nám počasie neprialo, sme s túrou spokojní. Opäť sme niečo urobili pre svoje zdravie.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

14.03.2015

Prvú túru v rámci 100 jarných kilometrov začíname spoznávaním NP Slovenský kras. Predpoveď počasia na dnešný deň nebola optimistická. Zamračené, miestami dažďové alebo snehové prehánky. Ráno to vyzeralo, že predpoveď počasia sa nevyplní, no uvidíme. Zišlo sa nás deväť členov Skoby a dvaja hostia. Túru začíname na okraji Hrhova (231 m) neďaleko železničnej trate. Po prezutí a úprave oblečenia nás žltá značka privádza popod železničný most na poľnú cestu, ktorá vedie súbežne so železničnou traťou. Iba chvíľu takto kráčame a po žltej odbočujeme doľava. Začíname stúpať do svahu planiny Horného vrchu, ktorý je podcelkom geomorfologického celku NP Slovenský kras. Chodník vedie skalnatým, pomerne mokrým terénom, a tak je potrebná opatrnosť. Je to dosť náročný výstup. Robíme menšie prestávky, kocháme sa výhľadmi na Slovenský kras a na časť Volovských vrchov, pokiaľ nám to dovolí oblačnosť. Zatiaľ máme dosť dobré výhľady, hoci na chvíľu nám trochu sneží. Opúšťame skalnatý chodník a vstupujeme na planinu Horný vrch, ktorá je vo veľkom rozsahu zalesnená, kde je ešte miestami sneh. Odbočujeme z chodníka a prichádzame k jednej z mnohých jaskýň v Slovenskom krase, prírodnej pamiatke Čertova diera (792 m), hlbokej 186 m. Puklinovitý povrchový otvor má rozmer 23x2 m. Okolo nej sa belejú sklonené hlávky snežienok, poslov jari. Žltou pokračujeme lesnou cestou okolo chaty Tanya. Po pravej strane obchádzame vrch Hliny (738 m) a prichádzame k záveru Zádielskej tiesňavy k chate Bystrina. Začína poletovať sneh. Usadáme pod prístrešok a dopĺňame spotrebované kalórie. Posilnení balíme a po modrej, už bez sneženia, pokračujeme k vyhliadke Na skale. Cestou stretávame skupinky turistov. Dozvedáme sa, že idú k chate Bystrina na predjarné opekanie slaninky. Ide o spoločnú akciu KST TJ Elán Rožňava a KST Volovec Rožňava. Je ich pekná „hromada“. Prichádzame na vyhliadku Na skale. Chvíľu postojíme, obzrieme si čo nám nízka oblačnosť dovolí a popri ovčincu prichádzame na Zádielsku planinu. Prechádzame cez val slovanského hradiska a zastavujeme sa pri informačnej tabuli náučného chodníka, kde je o tom zmienka. Po chvíli pokračujeme k ďalšej vyhliadke na Krkavčích skalách. Oblačnosť sa zdvihla, a tak máme pekné výhľady na Zádielsku dolinu a jej okolie. Pár fotiek a po modrej sa cez Hradnú stráň vydávame na Turniansky hrad. Je to asi najťažší úsek dnešnej túry. Tu dostanú zabrať naše kĺby. Chodník vedie terénom, ktorý je posiaty skalkami (škrapy). Musíme dávať pozor, kde stúpime, nakoľko sa aj šmýka. Asi po hodine zostupu vystupujeme na Turniansky hrad (374 m). To sa nám už kráča pohodlne. Na hrade si urobíme prestávku, pár fotiek a schádzame na parkovisko pod hradom. Prezúvame sa, upravujeme oblečenie, nasadáme do áut a končíme v Moldave v reštaurácii Orgován. Aj keď nám počasie celkom nevyšlo, sme s túrou spokojní. Bol to pekný začiatok 100 jarných kilometrov v Slovenskom krase.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

28.02.2015

Výstup na Téryho chatu je zároveň aj ukončením zimnej turistickej sezóny. Začíname zo Starého Smokovca od stanice pozemnej lanovky (1025 m n. m.) po zelenej, ktorá kopíruje trať lanovky až na Hrebienok.
Chvíľu kráčame po asfaltke a potom chodníkom popri trati, na ktorom je zmrznutý sneh. Zľava máme pekný výhľad na Lomnický štít (2634 m n.m.), Veľkú Lomnickú vežu (2215 m n.m.) a Lomnický hrb (2041 m n.m.). Na Hrebienok (1285 m n. m.)vystupujeme popri vrcholovej stanici pozemnej lanovky a červenou pokračujeme na Zamkovského chatu. Chodník je dosť šmykľavý a tak po pár metroch navliekame na obuv mačky. Od rázcestia nad Rainerovou chatou (1304 m n. m.) chodníkom cez môstik ponad Veľký Studený potok pokračujeme po červenej k Zamkovského chate. Prechádzame okolo Obrovského vodopádu (1330 m n. m.), ktorý vytvára Malý Studený potok. V tomto čase vôbec takto nepôsobí, lebo ním preteká málo vody. Zatiaľ je viditeľnosť dobrá, a tak môžeme obdivovať tatranskú prírodu a „polomy“. Máme pekný výhľad na hotel Hrebienok, Bilíkovu a Rainerovu chatu. Zasnežený a pomerne šmykľavý chodník nás privádza na Zamkovského chatu (1475 m n. m.), postavenú v r. 1942-1943 známym horským vodcom a horolezcom Štefanom Zamkovským, kde si doprajeme oddych. Občerstvíme sa a urobíme spoločnú fotku pri atrakcii chaty - umelom ľadovom vodopáde. Aj deti sa tu majú kde vyšantiť. Je tu navŕšená menšia kopa snehu, z ktorej sa môžu spúšťať na chodník. Prišiel nás pozdraviť aj štvornohý priateľ človeka dúfajúc, že sa mu niečo ujde z našich dobrôt. Opúšťame chatu a chodníkom po zelenej pokračujeme na Téryho chatu. Chvíľu kráčame lesom, zasneženou tatranskou krajinou a naberáme ďalšie výškové metre. Vystupujeme z lesa a popri Malom Studenom potoku, ktorý je miestami skrytý pod snehom, vstupujeme do Malej Studenej doliny. Dohľadnosť je malá. V doline je hmla a tak náš cieľ nevidíme, hoci za pekného počasia je vidno Téryho chatu už zo začiatku doliny. Asi niekde v mieste Lomnického sedla prechádzame na zimný chodník vyznačený tyčovým označením. Na chvíľu sa oblačnosť zdvihne a odhalí nám pohľad na Téryho chatu a okolité vrcholy. Máme možnosť vidieť turistov na zimnom chodníku. Je ich hodne. Začíname stúpať vyznačeným zimným chodníkom. Je to jeden z najťažších úsekov dnešnej túry. Hlboký sneh, pod ktorým je ľad, a strmé stúpanie nám dávajú poriadne zabrať. Mačky a aj paličky sú tú nenahraditeľné. Asi po polhodine stúpania sa viditeľnosť opäť znižuje. Tesne pred vrcholom stretávame otužilca, ktorý s paličkami, hore bez, iba v nohaviciach a polovičnej obuvi schádza dole. Videli sme ho pri Zamkovského chate, kde sa upravoval, čiže vyzliekal. Na chvíľu sa pri ňom zastavíme a prehodíme pár slov. Toto už vraj robí dlhšiu dobu. Bŕŕŕ. Nič pre nás. Pokračujeme, zdolávame posledný úsek a o chvíľu sme pri chate. Dávame dole mačky a vstupujeme do chaty. V reštaurácii prisadáme ku kolegom, ktorí prišli skôr a dávame si niečo teplé do žalúdka. Miestnosť je plná, samoobsluha dobrá a tak chvíľu relaxujeme. Nastal čas odchodu, uvoľňujeme miesta prichádzajúcim. Pred chatou nasadzujeme mačky, urobíme foto a schádzame „do neznáma“. Je opäť nízka oblačnosť, veľmi malá viditeľnosť a v snehu je zostup dosť namáhavý. Takto v hmle schádzame až k záveru doliny. Tu je dohľadnosť o niečo lepšia, chodník pohodlnejší. Zrýchlime krok a tak za necelú hodinku sme na Zamkovského chate. Technická prestávka a pokračujeme k Rainerovej chate, kde nás čaká socha horského nosiča zhotovená zo snehu. Urobíme foto a pokračujeme na Hrebienok. Tu navštívime Tatranský ľadový dóm, ktorý je tu už po druhýkrát. Je to dielo českého sochára Františka Báleka a ďalších siedmych sochárov a ich troch pomocníkov, ktorí vytvorili jedinečnú ľadovú baziliku. Túto tatranskú atrakciu stavali 13 dní. Urobíme pár fotiek a zelenou popri trati pozemnej lanovky robíme záverečné metre túry. Konečne sme pri autách v Starom Smokovci. Aj keď to bola dosť náročná túra, máme veľa pekných zážitkov a 9 účastníkov, a najme tí, ktorí vystúpili až na Téryho chatu, má na čo spomínať.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

15.02.2015

Turistický rok 2014 je za nami, a tak sme sa zišli, aby sme sa obzreli späť a vyhodnotili tento rok. Tak ako každoročne, predseda klubu Filip Lang vyhodnotil jednotlivé túry. Najväčšia pochvala zaznela na tieto túry roka: Nízke Tatry – Krakova hoľa a Oravské Beskydy – Babia hora (akcia roka). Z týchto akcií si odniesli všetci zúčastnení určite pekné zážitky. Turistom roka sa stala Zdena Pencáková, ktorej predseda odovzdal putovný pohár najlepšieho turistu klubu. Pochválil starších členov za príkladnú starostlivosť o iných. Klub sa rozrástol o nových členov. Dúfajme, že minuloročný elán im vydrží aj v tomto roku 2015. Podpredseda klubu Valter Müller zhodnotil finančné hospodárenie za minulý rok s uspokojivým výsledkom. Následne bol schválený plán turistických akcií na rok 2015.Akciou roka bude túra Kremnické vrchy – Sitno. Nech je tento turistický rok pre nás opäť plný pekných zážitkov a príroda miestom zdravého relaxu.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

01.01.2015

Na nový rok ako po celý rok. Turisti z Medzeva, Prakoviec a okolitých obci sa stretli na nový rok, teda hneď 1.januára 2015 na Kloptani, kde sme spoločne privítali nový rok a zaželali okrem iného aj veľa preveľa šťastných kilometrov.
Počasie bolo akurát a nálada perfektná.
Tešíme sa na naše spoločné stretnutia naďalej a dovi o rok.

Čítaj viac s obrázkami

17.01.2015

Po registrácií v Richnave (370 m) odchádzame autobusom do sedla Branisko /Chvalabohu/ – (751 m). Tu organizátor víta účastníkov 39. zimného výstupu na Sľubicu. Zatiaľ, čo minuloročný výstup bol bez snehu, dnešný sa nedal zahanbiť. Aj keď ho nie je toľko, ako by sa dalo čakať v tomto zimnom mesiaci, sme spokojní. Za pekného počasia po zelenej sa vydávame na Sľubicu. Chodníkom kráčame po zamrznutom snehu a tak sa nám kráča pohodlne. Prechádzame rázcestím Pod Rudníkom (830 m), kde sa na chvíľu zastavíme pri vysielači a vystupujeme na skalnatý vrchol Rudníka (1204 m). Máme výhľad smerom na juhovýchod, t.j. na obec Široké a ďalšie okolité obce. Pri schádzaní do sedla je chodník dosť šmykľavý a je potrebná opatrnosť. Vystupujeme na vrchol kopca Rajtopíky (1036 m), kde sa nachádza prírodný útvar skalné okno. Tu urobíme spoločnú fotku a zostupujeme do sedla Humenec (920 m). Obchádzame vrchol Suchý hrb (1045 m) a cestou máme pekné výhľady do okolia. Posledný náročný výstup a sme na vrchole Sľubice (1129 m). Oddychujeme, dopĺňame energiu a kocháme sa výhľadmi. Máme celkom dobrú viditeľnosť, aj keď nie ideálnu. Vidíme Tatry, Hornádsku kotlinu so Spišským hradom a Spišskou Kapitulou a hrebeň Volovských vrchov. Opúšťame Sľubicu a strmo klesajúcim chodníkom pokračujeme do sedla Predky (902 m). Tu organizátor pripravil pre nás malé občerstvenie – chlieb natretý domácou masťou a posypaný pokrájanou cibuľou. Pokračujeme po žltej značke lesnou cestou klesajúcim chodníkom, ďalej cez lúky na Svibík (638 m) a cez vrchol Gavart (624 m) do Richnavy. Hlavnou cestou v obci prichádzame do Hostinca na rázcestí, kde je podávané občerstvenie. Je to záver dnešnej zimnej túry v pohorí Branisko a opäť perfektne pripravenej akcie. Organizátorom klubu KST Bradlo Richnava patrí srdečná vďaka. Dovidenia o rok na 40. ročníku.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

03.01.2015

37. ročník Novoročného výstupu na Volovec začíname za slnečného, ale mrazivého počasia z obce Henclová (657 m). Lesnou cestou po zelenej sa vydávame do sedla Volovec (1155 m). Sedem členov Skoby a niekoľko známych. Čím vyššie stúpame je na ceste stále viac snehu, aj keď na túto dobu veľmi málo. Na niekoľkých stromoch sa ligoce inovať. Ako sa blížime k sedlu, takmer všetky stromy sú pokryté inovaťou, aj snehu je viac. Je to zimná nálada. Slnečné počasie nám dovoľuje kochať sa okolitou krajinou Volovských vrchov. V pozadí vidíme Zlatý stôl (1322 m), najvyšší vrch Volovských vrchov. Prichádzame do sedla, kde po červenej pokračujeme na Skalisko (1293 m). Na vrchole je už veľký počet turistov, ktorí tu vystúpili z obce Čučma. Aj keď je z vrcholu pekný výhľad na Tatry, dnes ich nevidíme. Sú zahalené v oblakoch. Na vrchole fúka studený vietor. Urobíme spoločné foto a spúšťame sa k chate pod Volovcom, kde máme možnosť zapísať sa do knihy účastníkov. V závetrí chaty si dožičíme relax pred spiatočnou cestou. Odtiaľ po žltej pokračujeme do sedla Volovec a po zelenej dolinou schádzame k autám. Cestou máme možnosť vidieť Kráľovu hoľu. Aj keď po iné roky zima vyzerala ináč, keďže bolo viac snehu, túra sa vydarila. Nech šťastie sprevádza naše kroky po celý rok 2015.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

Copyright: Ing.Jaroslav Stehlík 1999 - 2019