Dnes je Sobota 19.01.2019. Meniny má Drahomíra. Zajtra Dalibor.

27.12.2014

Prejedení koláčmi, šalátom a inými sviatočnými dobrotami sme sa ako správni nadšenci aktívneho oddychu vybrali v sobotu páliť tuky do prírody. Za cieľ sobotňajších potuliek sme si vytýčili Osadník. Táto akcia bola trošku výnimočná, nakoľko sme ju absolvovali spolu s Geokeškármi, ktorí ju organizovali.
Miestom zrazu bol Štósky kopec, resp. kaplnka Navštívenia Panny Márie, kde sme sa zišli v hojnom počte. Na cestu po červenej značke sme vyrazili o 9:00 hodine.
Počasie opäť nesklamalo a hoci sa nám po ceste aj slnko ukázalo, na pocit bolo chladnejšie ako predchádzajúci deň, čomu nasvedčovali primrznuté mláky po ceste a zamrznutá lesná studnička. Po hodine a pol chôdze sme sa dostali na Skorušinu (1000m. n. m.), kde sme si dali kratšiu pauzu, doplnili tekutiny a pokračovali sme v ceste na Metlisko - /Bodovka/(920 m. n. m.). Tu sme si opäť trošku vydýchli (veď nás čakalo ešte stúpanie) a pokračovali sme po žltej značke na Osadník.
Na Osadníku nás už tradične vítali popadané stromy a ťažko prístupný terén. Geokeškári založili vatru, pri ktorej sme sa mohli zohriať. Slnečné počasie nám odkrylo Pipitku a okolité kopce Volovských vrchov, či kaplnku Panny Márie Snežnej nad obcou Úhorná. Kým sa naše oči kochali okolím, žalúdky sme si naplnili proviantom. Komu by pri takomto výhľade nechutilo? Po spoločnom odfotení a rozlúčení sa s ostatnými účastníkmi výstupu sme sa dali na spiatočnú cestu.

Jana Ridzoňová

KST SKOBA PRAJE V ROKU 2014 VŠETKÝM MILOVNÍKOM PRÍRODY VEĽA KRÁSNYCH TURISTICKÝCH AKCIÍ.

Čítaj viac s obrázkami

26.12.2014

Zraz turistov bol vo Vyšnom Medzeve pred Rudňanským. Výstup sme zahájili ráno o 7:00 hod. Už po pár metroch chôdze nás na okraji lesa vítala sova, ktorú sme zrejme našou hlasnou vravou vyrušili z postriežky. Svižným tempom sme kráčali až na Trohánku, kde sme doplnili stratu tekutín. Po pár minútach oddychu sme smerovali na Tri studne, odkiaľ sme v ceste pokračovali po červenej značke. Nakoľko boli teploty príjemné, na hrebeni nás nevítala omrznutá príroda, hmla či silný vietor ako minulý rok, ale nádherné výhľady nielen na okolité obce, USSteel či Gelnicu, ale i na Vysoké Tatry a Kráľovu hoľu.
Aj vďaka družnej debate sme sa ani nenazdali a už sme pred Erikou stáli. „Rozbehnutí“ sme pokračovali do „cieľa“ našej cesty – na Kojšovku (1246 m). Dnes už so spokojnosťou môžeme konštatovať, že túra sa nad mieru vydarila. Veď hlavne vďaka počasiu sme sa mohli kochať krásami Volovských vrchov s čarokrásnym výhľadom na okolie. Po spoločnej vrcholovej fotke a zapísaní sa do vrcholovej knihy schádzali sme k Erike. Nakoľko nám už „škvŕkalo v bruchách“ doplnili sme energiu nielen domácim proviantom, ale i teplým čajom či kávou a domácimi koláčikmi. Po dočerpaní síl sme sa vydali na spiatočnú cestu, na ktorej nás prekvapilo sneženie a dvíhajúci sa vietor.
Do Vyšného Medzeva sme dorazili cca o pol tretej.

Jana Ridzoňová

Čítaj viac s obrázkami

06.12.2014

Tak, ako minulý rok, aj dnes sa pri hydinárskej farme v doline Hummel zišli „až“ dvaja členovia, vlastne členky Skoby. Ženská osádka Terka Gedeonová a Heidi Gedeonová. Po chvíli čakania sa rozhodli, že sobotňajší „Mikulášky“ výstup na Zbojnícku skalu uskutočnia. Na dnešnú túru sa vydali modro značeným chodníkom zo Zlatej doliny cez sedlo Jedľovec. Odtiaľ červenou pokračovali na Zbojnícku skalu (1147 m). Zo Zbojníckej skaly mali pekný výhľad na krajinu v údolí Bodvy, tajomne zahalenú hmlou. Snehu bolo pomenej. Chvíľa na relax a po červenej, cez popadané stromy pokračovali na Kloptaň (1153 m). Krátky oddych na Kloptani a po červenej sa vydali smerom na Trohanku. Nad vyhorenou chatou Akol sa pustili po chodníku k chate. Z chaty na lesnú asfaltovú cestu a cez dolinu Hummel pokračovali do Medzeva. V zdraví a v dobrej pohode ukončili dnešnú túru. Našim dvom členkám srdečne blahoželáme k odvážnemu rozhodnutiu nevzdať to a tiež k peknému výkonu. Majú byť na čo hrdé.

Šoltis Mikuláš

Čítaj viac s obrázkami

22.11.2014

Tohoročnú brigádu v rámci brigádnickej činnosti sme vykonali v Šugove, na hrobe rumunského vojaka. Upravili sme prístupový chodník a okolie hrobu. Zrekonštruovali sme celý hrob aj s krížom, ktorý dostal nový náter a taktiež lavička. Aj studnička, ktorá je pri ceste, sa dočkala údržby. Vyčistili sme prameň, odtok a aj okolie od lístia. Brigády sa zúčastnili títo členovia Skoby: Filip Lang, Ing.Terézia Gedeonová, Marián Fekete, Šoltis Mikuláš a najmladší člen Denis Fridmanský. Poďakovanie patrí všetkým zúčastneným.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

08.11.2014

Ráno o 7:00 sme sa zišli v Medzeve na námestí ôsmi, z toho piati členovia Skoby a nechýba ani náš maskot Kubo, kaukazský ovčiak. Je síce nízka oblačnosť, ale vraj sa to má zlepšiť. Urobíme foto pred Mariánskym stĺpom a po žltej sa vydávame hore Gruntom na záverečnú túru letnej sezóny 2014. Prechádzame potok, vystupujeme na lúky a oblačnosť sa naozaj pretrháva. Víta nás polojasná obloha a lúče slnka. Pokračujeme žltou stúpaním do sedla Pod Špičiakom, kde si doprajeme prestávku. Kubo ju využíva naplno. Obsadzuje bahnisko, ktoré si tu urobila divá zver a spokojne si v ňom bahní. Ešte mierne stúpanie, opúšťame žltú značku, prechádzame brezovým porastom a ocitáme sa pri vysielači na Jeleňom vrchu (936 m n. m.). Oddychujeme, dopĺňame kalórie a kocháme sa pohľadom na okolitú krajinu Slovenského krasu a Volovských vrchov. Vrcholové foto a vraciame sa späť opäť brezovým porastom. O chvíľu sa spúšťame do sedla Krížna poľana (869 m n. m.). Odtiaľ po modrej cez lúky pokračujeme do sedla Železná brána (736 m n. m.) a po zelenej cez Jasovskú planinu smerom na Horný les. Je to krásna prechádzka pekne vyfarbenou jesennou krajinou, slnečné a teplé počasie k tomu prispieva. Asi po polhodine odbočujeme z turistického chodníka a kráčame cestou pekným bukovým lesom. O chvíľu sme na skale „Šugovská vyhliadka“, ktorá je 665 m n. m. a je z nej nádherný výhľad na dolinu v údolí Bodvy a tiež na časť Volovských vrchov. Sedíme, debatujeme, dopĺňame energiu a vychutnávame pekný jesenný deň. Je však čas na odchod. Balíme a vraciame sa na lesnú cestu, ktorá nás priviedla k vyhliadke. Z nej po chvíli odbočujeme a chodníkom sa spúšťame do doliny Šugov. Prichádzame na modrú značku, ktorá vedie po ceste – neceste. Lesné mechanizmy, ktorými tu prevádzajú ťažbu dreva, ju urobili takmer nepriechodnou. Kráčame po okraji, kde sa dá ako tak prejsť. Je to skôr jarok ako cesta. K hrobu rumunského vojaka prichádzame „pekne“ upravení – poriadne zablatení. Takouto cestou pokračujeme okolo vodného zdroja, ktorý je tiež v žalostnom stave, až k záveru doliny. Tu je hranica Národného parku. Ohlasuje to osadená tabuľa, za ktorou je už opäť schodná cesta. Aj takúto tvár má Národný park Slovenský kras. Čo na to zodpovední? Modrá značka pokračuje cestou k rázcestiu Teplický les, ale my pokračujeme vľavo po zelenej, po hrádzi rybníka. Tu je ďalšie prekvapenie. Je tu osadená tabuľa z oboch strán hrádze „Zákaz vstupu“, hoci je to turistický chodník. Dôvod nepoznáme. Ešte necelá hodinka chôdze a sme v Medzeve, odkiaľ sme ráno vyrazili. Bola to pekná záverečná túra letnej sezóny.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

25.10.2014

Za zamračeného a chladného dňa jedenásti začíname túru zo Smolníka cez „Priechodný kanál“ na Zlatý stôl. Podľa historického názvu je známy ako Tereziánska štôlňa alebo tunel Mária Terézia. Táto podzemná chodba, zabezpečená stále udržiavanou baníckou výstužou, je historickým banským dielom a i v súčasnosti je priechodná. Asi po trištvrte hodiny chôdze po lávke v kanále vystupujeme v doline Bystrého potoka. Chvíľu kráčame popri toku potoka a po neznačenom chodníku prichádzame na modrú značku vedúcu na Zlatý stôl. Viditeľnosť sa znižuje, okolité stromy sú pokryté inovaťou a my kráčame po prvom snehu. Prichádzame na Zlatý stôl (1322 m), chvíľu pobudneme a urobíme foto. Viditeľnosť je malá a tak sa vraciame späť. Prechádzame popod Jaminu (1241 m), okolo Hekerovej (1260 m) a pod Okrúhlym chrbtom (1205 m) opúšťame modrú. Prichádzame na neznačený chodník, ktorým schádzame k vodnej nádrži Úhorná. Počasie sa mení, zväčšuje sa dohľadnosť a tak máme výhľad na okolitú krajinu. Pred nami je Pipitka (1225 m). Je to najvyšší vrchol rovnomenného podcelku Volovských vrchov, ktorý sa rozprestiera medzi Úhornianskym sedlom a Medzevom. Počasie sa zlepšuje, oblačnosti ubúda a ukazuje sa slnko. Popri toku Starý potok, ktorý je prítokom potoka Smolník, prichádzame na štátnu cestu. Odtiaľ pokračujeme k vodnej nádrži Úhorná. Tu v reštaurácii u Vodnára oddychujeme a končíme dnešnú túru. Hoci počas túry nám počasie neprialo, v závere to už bolo lepšie, takže sme spokojní.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

20.09.2014

Sobota ráno 8:15 hod., parkovisko Podlesok, počasie nie práve povzbudivé. Zamračené, akoby na dážď. Takto začína dnešné putovanie po Slovenskom raji. Prielom Hornádu, Kláštorská roklina - ústie, Malý Kyseľ, Suchá Belá – záver, Pod Vtáčím hrbom, Nad Podleskom a znova Podlesok. Toto nás čaká. Piati, ktorí sme tu prišli, zaplatíme vstupné a po modrej sa vydávame k Hrdlu Hornádu. Cestou ešte foto z našich veľhôr, ktoré sa nám neukazujú v plnej paráde, iba tak v obrysoch v hmle. Modrá nás privádza k ústiu Veľkej Bielej vody do Hornádu – Hrdlo Hornádu (530 m). Tu začína náučný chodník Prielomom Hornádu. Mostíkom sa dostávame na druhú stranu a po modrej „Chodníkom Horskej služby“ k prvým stúpačkám v skalnej stene, za ktorými pokračujeme lesom popri Hornáde. Asi po pol hodine prechádzame stúpačkami Pod Zelenou horou. V mieste, kde sú nové stupne, postupujeme obzvlášť obozretne. Tu je reťaz dosť nízko nad stúpačkami a odstávajúca skala dáva zabrať. Je to asi najexponovanejší úsek na trase. Nasledujúce stúpačky pri Mníchovej jaskyni sú už pohodové. Prichádzame k Reťazovému mostu, ktorým prechádzame na druhý breh Hornádu k odpočinkovému miestu – tzv.„zbojnícky kútik“. Podľa tabule náučného chodníka je to Vlčia dolina. Strmým výstupom prichádzame k stúpačkám Nad večným dažďom. To, čo vidíme v koryte Hornádu, je asi „turistická atrakcia“ Slovenského raja a Národnej prírodnej rezervácie. V zakliesnených kmeňoch plastové fľaše a niečo naviac. Smutný pohľad. Prekonávame stúpačky Nad večným dažďom, stúpačky Nad lanovou lávkou a prichádzame k rázcestníku Kláštorská roklina, ústie (520 m). Modrá značka pokračuje cez lanovú lávku na druhý breh Hornádu k rázc. Pod Tomášovským výhľadom. Chvíľa oddychu, foto a po zelenej pokračujeme Kláštorskou roklinou na Kláštorisko. Zelená nás vedie riečiskom potoka k prvému zo siedmych vodopádov v rokline, k vodopádu Objaviteľov (11,5 m). Ďalší vodopád Antonína Straku (13 m), najvyšší vodopád tiesňavy, prekonávame železným rebríkom. Vstupujeme na prah vodopádu a riečiskom prichádzame k Dúhovému vodopádu (8,5 m). Vystupujeme po rebríkoch a cez kaskády Gustáva Nedobrého (3 m) prichádzame k Malému vodopádu (3 m). To už začína pršať a tak upravujeme oblečenie do dažďa. Vystupujeme po rebríku a pokračujeme k Machovému vodopádu (6 m). Tu sa dostávame do širšej časti rokliny. Prechádzame po drevených rebríkoch a sme v závere rokliny s malým Kartuziánskym vodopádom (4 m), a aj s dažďom, ktorý nás sprevádza až k reštaurácii na Kláštorisku (770 m).
Chvíľu sedíme v reštaurácii a potom sa premiestňujeme na terasu, kde pod prístreškom usadáme k stolom, vybaľujeme zásoby z batohov a dopĺňame energiu. Vyjasňuje sa a na chvíľu máme možnosť zazrieť Tatry, čiastočne zahalené v oblakoch. Posilnení a zrelaxovaní pokračujeme po modrej značke, ktorá vedie lesným chodníkom súbežne s červenou. Po chvíli zanechávame červenú a modrou pokračujeme popri vyhliadke na Kyseľ. Zostupujeme k rázc. Nad Kyseľom (740 m), kde žltá značka Kyseľ - náhradná trasa, odbočuje vľavo. Modrou prichádzame ku križovatke Kyseľ, rázcestie (688 m), kde zelená odbočuje vpravo cez Veľký Kyseľ ku križovatke Pod Biskupskými chyžkami. Modrou proti toku Malého Kyseľa chodníkom popri potoku vstupujeme do tiesňavy. Miestami vchádzame do riečišťa a tak prichádzame k Malému vodopádu (7 m). Skalný prah vodopádu prekonávame po kovovom rebríku a sústavou horizontálnych drevených rebríkov prechádzame skalnou bránou. Z terasy pred nami padá do Malého Kyseľa Machový vodopád (8 m), najkrajší vodopád tiesňavy. Ďalšie metre zúženia tiesňavy prekonávame po drevených rebríkoch. Po rozostúpení sa skalných stien vystupujeme riečiskom už pohodlnejšie. Po chvíli opúšťame riečisko a pohodlným, trochu strmým chodníkom, prichádzame k rázcestiu Suchá Belá, záver (959 m). Odtiaľ po žltej značke, už spevnenou lesnou cestou, zostupujeme k rázc. Pod Vtáčím hrbom (915 m). Tu po červenej cez rázc. Nad Podleskom končíme dnešnú túru. Je to miesto, odkiaľ sme ráno vyštartovali - Podlesok. Bola to pekná prechádzka nádhernými zákutiami Slovenského raja.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

06.09.2014

Lyžiarske stredisko Areál snov na Štrbskom Plese v Mlynickej doline bol vybudovaný pri príležitosti majstrovstiev sveta v klasických lyžiarskych disciplínach v roku 1970. Je to jeden z najvýznamnejších a najkrajších areálov na Slovensku. Z parkoviska pred hotelom FIS (1386 m) Mlynickou dolinou jedenásti začíname výstup k Bystrej lávke. Po žlto značenom chodníku vstupujeme do doliny. Prichádzame k miestu, kde sú ešte stopy po odstraňovaní lesnej kalamity. Je zarážajúce, že na takto frekventovanom chodníku máme čo prekračovať a obchádzať. Zaslúžil by si lepšiu starostlivosť. Vstupujeme do lesného porastu, kde už kráčame po kamennom chodníku. Po chvíli pri veľkom balvane, ktorý sa nazýva Kazateľnica, vstupujeme do porastu kosodreviny a máme výhľad vľavo na Soliskový hrebeň (2093 m), vpravo na hrebeň Bášt s Patriou (2203 m) a pred sebou vidíme Štrbský štít (2381 m). Dolinou preteká potok Mlynica a po jeho ľavej strane vedie turistický chodník. Prichádzame k vodopádu Skok v nadmorskej výške 1730 metrov, ktorý napája potok Mlynica. Tretí najväčší vodopád Vysokých Tatier, prepadajúci cez prah vysoký 25 metrov. Povesť hovorí, že vznikol zo sĺz dievčaťa, vyplakaných nad stratou milého, pytliaka, ktorý tu zahynul, prenasledujúc kamzíky. Nad vodopád sa dostávame chodníkom okolo vodopádu, ktorý je zabezpečený cez platne vodopádu reťazami. Pár fotiek a prichádzame k plesu Nad Skokom s pekným výhľadom do Mlynickej doliny a na Štrbské Pleso. Cestou k Capiemu plesu pod hrebeňom Bášt vidíme pasúce sa stádo kamzíkov. Chodníkom prechádzame okolo Kozích plies, z ktorých najväčšie je Nižné Kozie pleso (1942 m). K Capiemu plesu (2075 m) sa dostávame cez skalný prah. Neďaleko odtiaľ sa roku 1976 odohrala najväčšia tragédia pri záchrannej akcií v Tatrách. Svedči o tom pamätná tabuľa a zvyšky záchranného vrtuľníka. Nad Capím plesom je Okrúhle pleso. Nad nimi sa týči Furkotský štít (2403 m), Hrubý vrch (2428 m) a Štrbský štít (2381 m). Tu začína najnamáhavejší výstup. Chodník v skalnatom svahu a prudké stúpanie nám dali zabrať. Konečne sme pri sedle, ktoré je dosť frekventované z oboch strán. Je zabezpečené reťazami. Chvíľu čakáme, kým nezídu dole tí, ktorí idú oproti a za pomoci reťazí prechádzame sedlom. To sme už vo Furkotskej doline. Tesne pod sedlom robíme prestávku, usadáme a dopĺňame energiu. Oblačnosť je taká, že nevidíme ani na pleso pod nami. Dojedáme, balíme a spúšťame sa do Furkotskej doliny. Počasie sa umúdruje a hmla sa začína dvíhať, ale vrcholy sú aj tak väčšinou v oblakoch. Prechádzame okolo Vyšného Wahlenbergovho plesa (2157 m), nad ktorým sa týči Ostrá (2650 m) a Furkotský štít (2405 m). Je to jedno z najvyššie položených tatranských plies. O niečo nižšie kráčame chodníkom vedľa Nižného Wahlenbergovho plesa (2013 m) a jeho prahom sa spúšťame ďalej do doliny. Tu pod prahom si doprajeme chvíľu odpočinku pred výstupom k chate pod Soliskom. Odtiaľ vedie chodník striedavo kosodrevinou a trávnatým terénom k rázcestníku Škutnastá poľana (1710 m). Tu pokračujeme záverečným výstupom kamenným chodníkom k chate pod Soliskom (1840 m). Prekonáme 130 výškových metrov a sme pri chate. Nejaké občerstvenie z ponuky a po modrej značke sa pomaly spúšťame k Štrbskému Plesu. Chvíľu ideme chodníkom, no potom prichádzame na novú zjazdovku a v závere opúšťame modré značenie. Svahom Esíčko schádzame k stanici lanovky a k hotelu FIS, kde máme na parkovisku autá. To je záver dnešnej túry. Aj keď sme nemali počasie ideálne, najmä na výhľady, sme spokojní.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

22.-23.08.

Dvojdňovú túru začíname siedmi z chatovej oblasti Slaná voda (bývalé kúpele so soľným prameňom), kde máme nocľah. Stojí tu veľká turistická chata Slaná voda s reštauráciou a priľahlými objektmi. Sme ubytovaní v haciende v izbe, ktorá má vlastné soc. zariadenie. S ubytovaním sme spokojní. Nakoľko do večera je ešte pár hodín, ideme do Námestova pozrieť vodnú nádrž Oravská priehrada. Do prevádzky bola spustená v roku 1954 a patrí medzi obľúbené turistické strediská. Od domorodcov na Slanej vode sa dozvedáme, že na 23.08.2014 farnosť v obci Oravská Polhora usporadúva 18. ročník Výstupu na Babiu horu. V sobotu ráno je polooblačno a Babia hora je zahalená čiernym mrakom. Dúfame, že po výstupe na vrchol sa to zmení. Trasu po žltej od chaty Slaná k Hviezdoslavovej hájovni na Rovniach poznajú turisti ako Hviezdoslavovu aleju. V horárni je literárna expozícia o diele Hájnikova žena a o tvorbe Mila Urbana. Súbežne so žltou značkou vedie na vrchol Babej hory náučný chodník. Od hájovne po začiatok rezervácie vedie Chodník Mila Urbana, ktorý bol kedysi pomenovaný podľa V. I. Lenina. Úsek nad prístreškom Ščaviny až na Babiu horu je pomenovaný podľa pápeža Jana Pavla II. Túru začíname od hájovne na Rovniach (885 m), kde nechávame autá. Žltou značkou vstupujeme do lesa chodníkom, ktorý nás privádza na otvorené priestranstvo k lávke cez potok Bystrá. Prechádzame lávkou a upraveným chodníkom prudko stúpame lesným porastom. Nad nami za vznáša čierny mrak ako strieška dáždnika, spod ktorého máme miestami výhľady na Oravu s vodnou nádržou Oravská priehrada. Prichádzame k miestu, kde chodník pretína lesnú cestu a mení sa na vydláždený prírodným kameňom. Takto upravený vedie až na Babiu horu. Prichádzame k prvému prístrešku na zarastajúcej poľane Šťaviny (1275 m), neďaleko bývalej pastierskej koliby. Asi po 15 minútach stojíme pred tabuľami náučného chodníka. Na hornej tabuli je opis chodníka Jána Pavla II. a na spodnej histografia spojená s Babou horou. Pokračujeme ďalej, vstupujeme do pásma kosodreviny a aj do hmly, ktorá nám zahaľuje okolie. Prichádzame k drevenej útulni na tzv. Rabčickej holi vo výške 1520 m. Je zo všetkých najväčšia a je upravená na nocovanie. Vedľa je výdatný prameň chutnej vody, ktorá sa zíde, keďže na hrebeni potom už dlho nič nie je. Ochutnáme a doplníme fľaše. O chvíľu prichádzame na štátnu hranicu s Poľskom, čoho dôkazom je hraničný kameň. Rovný chodník, kopírujúci hranicu, sa mení na kamenné schody, ktoré nás privádzajú k poslednému prístrešku najbližšie pod Babou horou vo výške 1540 m. Je pri ňom tabuľa náučného chodníka s nápisom Ľadovce a jaskyne o modelovaní Babej hory ľadovcami. Blížime sa k vrcholu, závoj hmly sa trhá a my vidíme vrchol hory. No o chvíľu sa opäť zaťahuje. Kamenný chodník nás privádza k schodom zhotovených z drevených brvien, po ktorých vystupujeme na vrchol Babej hory – Diablak (1725 m). Je najvyšším vrcholom Beskýd spolu s Pilskom (1557 m). Na kamennej plošine vrcholu je viditeľnosť tak akurát. Výhľady nemáme, akurát tak na spoločné foto pri kamennom múriku, ktorý navŕšením kameňov (asi na ochranu proti vetru) postupne postavili turisti v smere juhozápad - severovýchod. Bola tu umiestnená pamätná tabuľa výstupu V. I. Lenina z roku 1912. V 90. rokoch 21. stor. bola demontovaná a v roku 1996 nahradená pamätnou tabuľou výstupov pápeža Jána Pavla II. Vrchol Babej hory sa postupne zapĺňa turistami zo slovenskej aj z poľskej strany. Prebieha tu aj „Sky Marathon 1x Babia“. Usporiadateľom sú Poliaci. Chystá sa tu aj sv. omša, ktorú usporadúva farnosť z Oravskej Polhory. Počasie sa umúdruje, ale aj tak máme iba čiastočné výhľady do okolia. Pri dobrom počasí je odtiaľ krásny kruhový výhľad. Nám sa obloha vyjasňuje a my opúšťame Babiu horu po červenej značke chodníkom, ktorý je rovnako ako ten výstupový, perfektný. Vedie porastom kosodreviny a v klesajúcich úsekoch sú na ňom kamenné schody. Prichádzame do sedla Brána (1408 m), ktoré je vydláždené plochými kameňmi. Je to vyhliadková terasa s lavičkami. Pár fotiek a stúpajúcim chodníkom po hranici pokračujeme na Malú Babiu horu. Hrejivé lúče slnka využíva aj jašterička, ktorá sa vyhrieva vedľa chodníka. Prichádzame na Malú Babiu horu (1517 m), kde končí kamenný chodník. Urobíme pár fotiek a pred vetrom, ktorý tu na vrchole pofukuje, sa ukryjeme vedľa chodníka v poraste kosodreviny. Tu vybaľujeme, čo sme si priniesli a dopĺňame energiu. Obdivujeme okolie a vrchol Babej hory, na ktorej je dosť živo. Pod Malou Babou horou pramení rieka Bystrá. Tá sa v dedinke Rabča vlieva do Podhoranky, ktorá končí svoju púť vo vodnej nádrží Oravská priehrada. Zrelaxovaní opúšťame vrchol a po červenej pokračujeme lesným chodníkom kosodrevinou. Postupne sa okolie mení a kosodrevinu vystrieda súvislý lesný porast. Opúšťame CHKO Horná Orava a prichádzame k bývalej poľovníckej chate, neďaleko ktorej je prameň pitnej vody. Je dosť zanedbaný. Od rázcestia Borsučie (1004 m), z lesnej cesty pokračujeme vľavo chodníkom červenou. Asi po pol hodine prichádzame k chate patriacej lesom. Nad ňou prebieha polomová ťažba dreva. Vyzerá to, akoby niekto rozsypal krabičku zápaliek. Smutný pohľad. To už kráčame lesnou cestou poznačenou ťažbou. Prichádzame k ďalšiemu rázcestníku Pod Borkom (808 m) a pokračujeme k rázcestiu Vonžovec (784 m), odkiaľ už máme odvoz. Tu končíme našu túru a odchádzame domov. Pekné zážitky, dobré ubytovanie, dobré a takmer ideálne počasie, takže sme s túrou spokojní.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

26.07.2014

Na Kriváň vedú dve výstupové trasy. Jedna zo Štrbského plesa a druhá z Troch studničiek. Dnešnú túru začíname jedenásti od bývalej Važeckej chaty, kde máme zaparkované autá. Prvú chatu, postavenú v r. 1933, vypálili nemeckí vojaci počas SNP v r. 1944. Tá druhá, postavená v r. 1961, opäť vyhorela v r. 1999. Po červenej značke prichádzame k rázcestiu Tri studničky (1140 m). Urobíme spoločnú fotku, a tu sa už po zelenej vydávame „dobyť“ Kriváň. Čaká nás 1354 výškových metrov. Chodníkom kráčame po svahu Grúnika (1576 m), poznačeného veternou kalamitou a kôrovcom. No zdá sa, že les sa pomaly regeneruje. Serpentínami prichádzame k pomníku kpt. Štefana Morávka (padol v SNP), kde je odbočka k partizánskemu bunkru. Chvíľa oddychu a pokračujeme vo výstupe chodníkom popri Grúniku (1576 m), obdivujúc Západné Tatry. Kľukatým chodníkom vchádzame do pásma kosodreviny a prechádzame medzi Nižnou Priehybou a Kopou (1773 m). Odtiaľ máme výhľad na Kriváň, občas zahalený v oblakoch, a spätne na Liptovskú kotlinu a celý hrebeň Nízkych Tatier. Opúšťame kosodrevinu a chodníkom kráčame priamo popod Vyšnú Priehybu (1982 m). Chvíľu takto stúpame, traverzom sa spúšťame do Krivánskeho žľabu, prekračujeme prameň Belianskeho potoka a sme pri rázcestníku v žľabe. Pre oblačnosť, cez ktorú len mierne presvitá slnko, vidíme okolitú krajinu veľmi hmlisto. Strmým stúpaním po skalách prichádzame do Daxnerovho sedla, odkiaľ máme výhľad na hrebeň Malého Kriváňa a do hlbokého záveru Važeckej doliny s Krivánskym Zeleným plesom (2013 m). Pokračujeme na Malý Kriváň (2335 m), kde sa na chvíľu zastavíme, urobíme foto a ponad Krivánske Zelené pleso pokračujeme v záverečnom výstupe. Je to najťažší výstupový úsek po skalách bez technických pomôcok. Na prekonanie skalnatého terénu musíme dosť často použiť aj ruky. Cítime sa ako horolezci a už tušíme, čo nás čaká na tomto úseku na spiatočnej ceste. Konečne sme na vrchole Kriváňa (2494 m), ktorý sa považuje za symbol národnej hrdosti Slovákov. Národný výstup na Kriváň 2014, venovaný 70. výročiu SNP, sa koná dňa 16.8.2014. Ochladilo sa, a tak sa teplejšie obliekame. Vrchol je čiastočne v oblakoch, takže kruhový výhľad nemáme. Usadáme, dopĺňame energiu a kocháme sa výhľadmi, ktoré nám premenlivé počasie ponúka. Máme výhľad na Liptovskú kotlinu a Nízke Tatry, sčasti na Západné Tatry a hrebene Vysokých Tatier. Iba na chvíľu sa odkryje výhľad na severnú stranu a opäť sa zatiahne. Ešte vrcholové foto pri slovenskom dvojkríži, posledné pohľady z Kriváňa na malebné Slovensko a pomaly schádzame dole. Ide to skutočne pomaly. Bez reťazí, ktorých by sme sa mohli pridŕžať, je zostup dosť náročný. Sme radi, keď toto exponované miesto máme za sebou. Už pohodlnejším chodníkom prechádzame Malý Kriváň a ocitáme sa v Daxnerovom sedle. Odtiaľ máme pekný výhľad na Štrbské pleso a Jamské pleso. V Krivánskom žľabe pokračujeme po modrej cez Pavlov chrbát a z neho na Predný handel, t.j. spodnú časť Važeckej doliny. Vo Važeckej doline pramení Biely Váh. To už kráčame pásmom kosodreviny, z ktorej máme pekné výhľady. Vstupujeme do lesného porastu a pomerne prudko klesajúcim chodníkom prichádzame k potoku. Tu si chvíľu oddýchneme a osviežime sa tatranskou vodou z prítoku Mlyničnej vody. Trochu strmý zostup a sme pri smerovníku Jamské pleso (1440 m). Tu pokračujeme červenou pohodlným lesným chodníkom, ktorý vedie okolo Jamského plesa. Aj tu sú následky veternej kalamity. Cestou máme možnosť pochutnať si na lákavých čučoriedkach okolo chodníka. Vystupujeme z lesa, pokračujeme porastom mladiny až k rázcestníku Bývala Važecká chata (1180 m). O chvíľu sme už na parkovisku pri autách. Bola to náročná vysokohorská túra, ale stála za tie pohľady na naše krásne veľhory a krajinu pod nimi.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

12.07.2014

Západné Tatry, ústie Račkovej doliny ATC, tu začíname dnešnú túru po vrchoch na slovensko-poľskej hranici. Po modrej sa vydávame Úzkou dolinou pohodlnou širokou cestou popri potoku Račková. Cestou míňame múr tajchu na zadržiavanie jarných prívalových vôd. Bol postavený počas Slovenského štátu a tomuto účelu slúži dodnes. Na Slovensku je stavebnou raritou. Prichádzame na miesto, kde je cesta poznačená ťažbou dreva, ktorá sa v tomto čase vykonáva v Jamníckej a Račkovej doline. Modrá nás privádza na rázcestie Jamníckej a Račkovej doliny (950 m). Tu pokračujeme vľavo, prechádzame môstikom cez Jamnícky potok a vstupujeme do Jamníckej doliny. Otvárajú sa nám nádherné výhľady do okolia. Po pravej strane je hrebeň Otrhancov a vľavo hrebeň Baranca. Pred sebou vidíme vrchol Plačlivého a Ostrý Roháč. Prichádzame na miesto, kde lesní robotníci sťahujú kmene stromov lanovkou, ktorá nám križuje cestu. Tu chvíľu postojíme, lebo lanovka je práve v prevádzke. Po zastavení lanovky pokračujeme ku kolibe pod Pustým (1185 m). V porovnaní s kolibou pod Klinom, táto je komfortne zariadená. Pri kolibe je aj „kadibudka“ a prístrešok, kde oddychujeme a dopĺňame energiu. Po chvíli pokračujeme, prechádzame cez Smrekový potok k rázcestiu Pod Smrekom (1300 m). Tu sa zo Žiarskeho sedla pripája zelená, ktorou pokračujeme súbežné s modrou k rázcestiu Záhradky (1480 m). Doposiaľ sme mali mierne stúpanie, ale tu začíname prudko stúpať žľabom pod Hrubým vrchom. Častejšie sa zastavujeme, aby sme si oddýchli a kochali sa výhľadmi. Vpravo stekajúci potok vytvára jeden zo zaujímavých vodopádov, ktorých sme idúcky Jamníckou dolinou videli viacero. Konečne vystupujeme na hrebeň neďaleko sedla pod Hrubým vrchom (1895 m) a sme na slovensko-poľskej hranici, po ktorej budeme kráčať až do Gáborovho sedla. Po takomto výstupe si doprajeme zaslúžený oddych. Máme pekný výhľad na Baranec (2184 m), Smrek (2072 m), Plačlivé (2125 m), Ostrý Roháč (2088 m), Volovec (2063 m), Deravú (1955 m) a ďalšie vrchy Západných Tatier. Tu už máme výhľady aj na Poľské Tatry. Balíme a po červenej vystupujeme na Hrubý vrch (2137 m). Posedíme si a konzumujeme, čo máme v batohoch. Oddýchnutí pokračujeme na Končistú (1994 m) do sedla Račkovo (1980 m). Pred sebou máme posledný stúpak dnešnej túry na vrchol Klina (2173 m). Posledná vrcholová fotka a schádzame do Gáborovho sedla (1938 m). Tu po zelenej schádzame Gáborovou dolinou cez ráscestie Gáborov zadok (1676 m). Po pravej strane máme Klin a po ľavej Bystrú (2248 m), najvyšší vrch Západných Tatier. Tu pokračujeme po modrej, ktorá schádza z Bystrého sedla (1939 m) ku kolibe pod Klinom, kde sa pripája žltá z Račkového sedla. Chvíľa odpočinku a po žltej schádzame Račkovou dolinou popri potoku Račková. Máme výhľad na Jakubinú, Otrhance, Nižnú Bystrú (2163 m) a Ježovú (2043 m). Prichádzame k rázcestiu Nižná lúka (945 m) a cez rázcestie Račkovej a Jamníckej doliny vstupujeme do Úzkej doliny. Asi po 30 - tich minútach chôdze prichádzame na parkovisko, odkiaľ sme ráno začínali. Bola to pekná ale náročná túra. Mali sme nezabudnuteľné výhľady.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

28.06.2014

Dnešnú túru za pekného počasia začíname v Demänovskej doline od Demänovskej jaskyne slobody. Vydávame sa po modro značenom chodníku serpentínami v strmom zalesnenom svahu Točišťa. Kráčame celkom pohodlne a pomaly naberáme výškové metre. Vychádzame z lesa a ocitáme sa na svahu poľany Pusté. Máme nádherné výhľady na hlavný hrebeň Ďumbierskych Tatier s dominantným Ďumbierom (2043 m) a Chopkom (2024 m). Obdivujúc bizarné kamenné útvary kľukatým chodníkom vystupujeme takmer až na vrchol Pustého (1501 m). Máme nádherný výhľad do širokého okolia a vidíme aj náš cieľ - Krakovu hoľu. Chodníkom pokračujeme ďalej a vstupujeme do lesného porastu. Zostupujeme do sedla Machnaté (1450 m). Tu sa k modrej pripája žltá z Iľanovského sedla a cez sedlo Javorie pokračuje do Demänovského sedla. O chvíľu sme na lúčke so žlto žiariacim žltohlavom európskym. Je ho tu hojne. Usadáme a dopĺňame spotrebované kalórie. Počasie nám praje, je slnečno a teplo. Chvíľu posedíme a pokračujeme po žlto a modro značenom chodníku. Vychádzame na otvorené priestranstvo. Pred sebou vidíme skalnatý vrchol Krakovej hole a vľavo v pozadí sa týči majestátny Kriváň. Chodníkom holorubom stúpame po svahu s výhľadmi na Liptov a okolie. Krajina sa mení a dobre upraveným chodníkom vstupujeme do porastu kosodreviny. Takto kráčame až k rázcestiu pod Krakovou hoľou (1680 m), kde podľa smerovníka sme o 3 min. na Krakovej holi. Prejdeme ešte zopár metrov chodníkom a sme na kosodrevinou porastenej vrcholovej plošine Krakovej hole (1752 m). Krakova hoľa je jeden z najzaujímavejších vrchov v severnej časti Ďumbierskych Tatier. Mame nádherné výhľady takpovediac na celé Slovensko. Usadáme, zajedáme a kocháme sa výhľadmi. Vidíme Vysoké a Západné Tatry, Veľkú Fatru a Choč s Veľkým Chočom a za ním Malý a Veľký Rozsutec v pohorí Malá Fatra. Škoda, že je opar, ináč by boli výhľady ešte zaujímavejšie. Samozrejme, že vidíme aj Kráľovohoľské a Ďumbierske Tatry. V podzemí masívu Krakovej hole sa nachádza systém Hipmanových jaskýň. Vznikol prepojením najhlbšej jaskyne na Slovensku Starý hrad s hĺbkou 495 m a jaskyne Večná robota. Systém je pomenovaný podľa českého speleológa Petra Hipmana, ktorý svoj život zasvätil prieskumu podzemia Krakovej hole. Zrelaxovaní opúšťame vrchol Krakovej hole a chodníkom sa vraciame k rázcestiu pod Krakovou hoľou. Tu po žltej schádzame na poľanu Kosienky (1730 m). Z Kosienok sa chodníkom spúšťame do sedla Javorie. Z chodníka, ktorý sčasti vedie kosodrevinou, máme pekné výhľady na okolitú krajinu. Okolie sa pomaly mení, kosodreviny ubúda a nahradzujú ju porasty smreka. Miestami obchádzame alebo prekračujeme popadané stromy na chodníku. Vychádzame z lesa a vstupujeme do sedla Javorie (1487 m). Je medzi Krakovou hoľou a Tanečnicou (1681 m), ktorá sa týči pred nami. Chvíľu posedíme a po červenej vyrúbanou stráňou schádzame dolinkou Podroh popri potôčiku. Sčasti kamenným chodníkom prichádzame na lesnú cestu. Pri skládke dreva dolinu opúšťame a odbočujeme doprava do lesného porastu. Prechádzame cez zanedbané drevené mostíky a stromové vývraty. Potom už pohodlným chodníkom schádzame cez dolinu Krčahovo a cez mostík ponad riečku Demänovka vstupujeme do Širokej doliny na lesnú cestu. Tu si chvíľu posedíme a zelenou po ceste pokračujeme do rekreačnej oblasti Lúčky. Zelenou chvíľu kráčame po asfaltke, potom prejdeme cez cestu a kopírujúc cestu kráčame lesným chodníkom k Demänovskej jaskyne slobody. Tu sa naša túra 10-tích členov Skoby končí. Bola jednou z tých, na ktoré sa nezabúda.

Šoltis Mikuláš

Čítaj viac s obrázkami

14.06.2014

Výstup na Kráľovu hoľu začíname v Telgárte po zelenej od kostola prašnou cestou, ktorá nás privádza na lúky nad Telgártom. Odtiaľ máme krásny panoramatický výhľad na Horehronské podolie so Stolickými vrchmi a Muránskou planinou. Nejaký čas kráčame lúkami a vstupujeme do lesa. Stále stúpame porastom ihličnatých stromov, až dosiahneme svažnicu. Doplníme tekutiny, odbočujeme doľava. Chvíľu kráčame svažnicou a opäť doprava vystupujeme lesom. Nováčikovia sa činia, stále sú vpredu. Vystupujeme z porastu a prichádzame na otvorený terén. Prechádzame svažnicou a chodníkom cez porast brusníc a čučoriedok s pekným výhľadom na Kráľovu skalu. Úzkym chodníkom sa pomaly dostávame do pásma kosodreviny. Miestami sa kosodrevinou doslova predierame. Z miest, kde je výhľad, vidíme Kráľovu skalu, cez ktorú vedie zelená značka. Porast kosodreviny je taký hustý, že miestami máme čo robiť, aby sme sa cezeň dostali. Vychádzame na skalu, usadáme, vybaľujeme z batohov a dopĺňame energiu. Máme čas na to, aby sme sa kochali nádherným výhľadom na krajinu pod Kráľovou hoľou. Počasie je tak akurát. Nakoniec predsa len balíme a pokračujeme zelenou cez vrchol Kráľovej skaly, ktorá pomaly tiež zarastá kosodrevinou. Pod dohľadom Kráľovej hole sa spúšťame po skalách s porastom kosodreviny k asfaltovej ceste, ktorá vedie zo Šumiaca na vrchol Kráľovej hole. Pár metrov po nej prejdeme, odbočíme doľava a strmo vystupujeme na vrchol. Posledný strmý výstup a vstupujeme na asfaltku, ktorou prichádzame k smerovníku na vrchole. Tu na vrchole už dobre fúka. Urobíme potrebné foto a zamierime do budovy vysielača s oznamovacou stanicou HS. Je tu malá miestnosť, v zime vyhrievaná, kde máme možnosť chvíľu posedieť v závetrí a najesť sa. Tu stretávame trojicu kolegov zo Smolníka, ktorí prišli po červenej z Telgártu. My ešte posedíme a oni sa už vydávajú na spiatočnú cestu. Vonku sa ochladilo, tak sa obliekame a vychádzame. Počasie sa mení, oblačnosť zahaľuje okolie tak, že ani stožiar vysielača nevidno. Plánovaný zostup z Kráľovej hole po modrej cez Martalúzku do Pustého Poľa meníme na zostup po červenej do Telgártu. S kolegom sa zastavujeme, aby sme sa teplejšie obliekli a pokračujeme ďalej. Pre oblačnosť nevidíme, kto je pred nami, ale pokračujeme ďalej po ceste. Oblačnosť sa dvíha a my zisťujeme, že sme na ceste sami. Akosi sme prehliadli červenú umiestnenú na zábradlí, ktorá odbočuje z cesty. Vraciame sa späť, prichádzame na červenú a pokračujeme trávnatým svahom. Na chvíľu sa zastavíme, aby sme si urobili pár fotiek z Tatier, ktoré sa nám ukázali. Chodníkom prechádzame cestu a spúšťame sa k prameňu Zubrovice. Sme prekvapení množstvom záružlia močiarneho, ktoré tu rastie okolo prameňa spolu s kosodrevinou. Po pravej strane máme výhľad na Kráľovu skalu. Oteplilo sa, tak sa vyzliekame a chodníkom popri potôčiku sa spúšťame k bývalej trafostanici a popod el. vedenie pokračujeme do Telgártu. Miestami je vedenie prerušené od popadaných stromov, ktoré sú na chodníku. Niečo prekračujeme, ale aj obchádzame lesom. Podľa mapy na svažnici pokračujeme červenou cez Horné pasienky. Prekračujeme alebo obchádzame popadané stromy a prichádzame na Dolné pasienky. Chvíľu kráčame pohodlným lesným chodníkom, pokiaľ opäť nenarazíme na hŕbu popadaných stromov. Trochu sa zdržíme, kým nájdeme nový chodník, aby sme sa dostali na okraj lesa v Telgárte. Tu už nás čakajú ostatní, ktorí celú cestu absolvovali po preznačkovanej červenej popod el. vedenie. Koniec dobrý, všetko dobré. Nasadáme do áut a opúšťame Telgárt. Počasie nám prialo a tak sme s dnešnou túrou spokojní.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

07.06.2014

Za krásneho slnečného počasia sa konal jubilejný X. ročník Dňa detí - Dňa mladých turistov (stanový tábor), organizovaný KST Prakovce a KST Skoba Vyšný Medzev. Akcia sa mala uskutočniť 30.05. – 01.06.2014, ale z technických príčin bola preložená, čo bolo aj dobre, lebo počasie v tomto termíne akcii neprialo.
Od piatka poobedia sa začali schádzať organizátori a mladí turisti. Postupne začali pribúdať stany na Trohanke pri Troch studniach. V sobotu z rána prichádzali ďalší, najmä z Prakoviec, a stanový tábor sa rozrastal. Kotol, pod ktorým horel oheň, sa začal napĺňať surovinami, aby si na koniec všetci mohli pochutnať na dobrom guľáši. Poniektorí si pred obedňajším guľášom ako predjedlo opiekli slaninku alebo klobásku. Deti využili čas pred súťažami na loptové hry, alebo len tak na oddych. Pred obedom sa začali pripravovať jednotlivé stanovištia pre súťaž a prihlasovanie detí do súťaže. Súťažilo sa v týchto disciplínach: prechod po lane, streľba zo vzduchovky, prvá pomoc pri úraze s figurantom, hod bagančou na cieľ, Muchov test (poznávanie stromov a krov podľa listov) a test pamäti. Deti sa pri týchto súťažiach dobre pobavili a aj niečo naučili. Zábavná bola najmä prvá pomoc pri úrazoch, lebo figurant Paťo predviedol skvelý výkon. Po súťaži sa servíroval očakávaný kotlový guľáš a po ňom nasledovalo vyhodnotenie. Prví traja z každej vekovej kategórie dostali diplomy a vecné ceny podľa vlastného výberu, ostatní sladkosti. Sobotňajší súťažný deň sa vydaril a 71 účastníkov, t.j. súťažiaci a organizátori, bolo spokojných. Večer sa konal tradičný táborák a v nedeľu doobeda začali účastníci pomaly baliť a skladať stany. Celé tri dni počas stanovania sa na prítomných usmievalo slniečko, z čoho mali všetci dobrú náladu. Skončil sa ďalší ročník tradičného MDD na Trohanke pri Troch studniach. Dovidenia o rok. Tešíme sa už teraz na hojnú účasť a na opäť vydarenú akciu.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

24.05.2014

Za pekného, takmer letného, počasia začíname dnešnú túru z malebnej dedinky Kojšov (471 m), ležiacej pod úpätím Kojšovskej hole. Je rodiskom známeho slovenského filmového režiséra a scenáristu Juraja Jakubiska. Prvou zastávkou z parkoviska je turistický smerovník a prvá spoločná fotka z túry. Po žltej značke sa vydávame na Folkmarskú skalu (910 m). Šípka vľavo na stĺpe telefónneho vedenia, nás smeruje vpravo cez most Kojšovského potoka. Cestou pomedzi domy a úvozom vstupujeme na lúku. Odtiaľ máme výhľad na Folkmarskú skalu, náš prvý cieľ. Lesná cesta, ktorá stúpa, sa asi v čase dažďa mení na potok. Podobá sa na koryto rieky. Aj značiek až do sedla Zemičky je poriedko a čakajú na obnovenie. Po prekonaní 239 výškových metrov vstupujeme do sedla Zemičky (710 m), križovatku žltej a zelenej. Vyrušili sme slepúcha lámavého, predstaviteľa beznohých jašteríc, ktorý sa vyhrieval na slnku. Na území Slovenska je chránený, patrí medzi živočíchy európskeho významu. Oddychujeme a dopĺňame energiu pred výstupom na skalu. Zo sedla pokračujeme po žltej značke, odbočujeme vľavo a vchádzame medzi stromy. Vystupujeme strmo hore úzkym chodníkom. Vychádzame z lesa a prichádzame na lúčku s pekným výhľadom na hrebeň Volovských vrchov s Kojšovskou hoľou (1246 m). Počas celej cesty na Folkmarskú skalu nás sprevádzajú nádherné pohľady na okolitú krajinu. Zastavujeme sa pod vrcholom, odkiaľ máme pekný výhľad na Kojšov s okolím. Pokračujeme chodníkom a prechádzajúc okolo smerovníka sa spúšťame k vyhliadke. Sme tu prvýkrát a sme nadšení nádherným výhľadom. Počasie nám praje, tak usadáme, vybaľujeme potraviny a kocháme sa výhľadmi. Na severozápade vidíme hrebeň Hnileckých vrchov. Za dobrej viditeľnosti na západe môžeme vidieť Kráľovu hoľu (1946 m) a na severozápade Vysoké Tatry. Ani sa nám nechce odísť. Je čo obzerať a aj fotiť. Vstávame, spoločná fotka a vraciame sa do sedla. Tu po zelenej opäť strmo stúpajúcim chodníkom hrebeňa Murovanej skaly (862 m) pokračujeme na Turniská. Chodníkom prichádzame na čistinku s posedom, pri ktorom je lavička. Chvíľu posedíme a pokračujeme v našej túre. Klesajúcim chodníkom opäť kráčame lesným porastom. Miestami prekračujeme pozostatky ťažby a tiež spadnutý strom. Po chvíli odbočujeme doprava a porastom kríkov vystupujeme na hrebeň Murovanej skaly. Chodníkom kopírujúc hrebeň prichádzame k odbočke a vpravo už vidíme Turniská. Turniská je zoskúpenie vápencových veží a brál. Schádzame dolu a na skalách vidíme horolezcov. Sú takmer na všetkých stenách. Prichádzame k mohutnej skalnej bráne nazývanej Klenba. Prejdeme ňou a obdivujeme tieto skalné veže a tiež šikovnosť horolezcov. Po chvíli chodníkom po žltej značke klesáme k smerovníku pod Murovanou skalou (590 m). Popri potoku prichádzame na čistinku a po moste cez Kojšovský potok pokračujeme asfaltkou do Kojšova. Prichádzame k autám, odkladáme batohy, aby sme si posedeli v krčme, ktorá je pri parkovisku. Nakoľko sa počasie zhoršilo, Sivec sa odkladá a je to záver túry a aj záver 100 jarných kilometrov. Odnášame si pekné zážitky.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

10.05.2014

Za pekného slnečného počasia dnešnú túru začíname v dedinke Kobeliarovo, neďaleko od Rožňavy.
Podľa miestnej povesti sa traduje, že praobyvatelia obce sa zaoberali chovom kobýl. A tak osadu volali Kobyliarovom, dnešný názov Kobeliarovo je z roku 1927.
Po zelenej značke cca o 8:40 sa vydávame hore obcou okolo rodného domu P.J.Šafárika. Po cca 1 hod. (možno trošku dlhšom čase) prichádzame do obce Brdárka. V kostolíku, ktorý je v obci, sa údajne nachádza vzácny historický organ.
Odtiaľ pokračujeme po žltej značke na sedlo Hora (772 m ). Tu si dáme menšiu pauzu, prehodíme pár slov a po oddychu pokračujeme po žltej na Vdovčíkovo kreslo (890 m), čo je vzdialené asi 20 minút cesty. Z Vdovčíkovho kresla je fenomenálny výhľad na obec Brdárka a vlastne aj na celú cestu, ktorú sme absolvovali. Urobíme dlhšiu pauzu, jeme, dopĺňame energiu sladkosťami a kocháme sa výhľadom na okolité planiny a prírodu. Popri našom pobudnutí na tomto čarokrásnom mieste vyrušíme samicu nejakého dravca (asi orol, alebo krahulec), ktorá nám hlasným "škrekotom" dáva najavo, že sme neželaná návšteva a nemáme ju rušiť pri rodičovských povinnostiach. Pri odchode z vyhliadky si všímame v tráve kríž, ktorý je zrejme pamiatkou na nejakého nešťastlivca, ktorý spadol zo skaly. Následne pokračujeme na druhú vyhliadku Veľký Radzim (991 m), z ktorého máme krásny výhľad na naše impozantné Tatry s ešte zasneženými vrcholcami končiarov a Kráľovu hoľu. Po zapísaní sa do vrcholovej knihy pokračujeme k rázcestníku v sedle Hora, z ktorého sa poberáme opačnou cestou ako sme prišli - do obce Vlachovo. Tu čakáme na odvoz.(10 uč.)

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

26.04.2014

Predpoveď počasia meteorológom vyšla. Celú noc pršalo, ale nad ránom na chvíľu prestalo. V dohodnutom čase sa ráno schádzame na parkovisku. Obloha je zatiahnutá tmavými mračnami a opäť poprcháva. Podľa meteorológov to vyzerá na celodenný dážď. Zišlo sa nás jedenásť. Ignorujeme počasie, sadáme do áut a vydávame sa do Zlatej Idky. Po príchode na parkovisko (690 m) sa dozvedáme, že Zdena má životné jubileum. Ponúka nás prípitkom a na oplátku jej dávame hobľa. Balíme sa a dnešnú túru začíname lesnou asfaltkou po zelenej. Po chvíli prichádzame na rázcestie, kde zelenou pokračujeme klesaním vľavo. Viditeľnosť je zatiaľ obstojná. Ešte chvíľu kráčame asfaltkou a pri prvej zákrute opúšťame cestu. Tu zelená pokračuje stúpaním v lesnom poraste a privádza nás k areálu stanice sedačkovej lanovky. Odtiaľ nás chodník vedie popri lanovke. Po chvíli zabočujeme doľava lesnou cestou, ktorá začína stúpať. Počasie sa mení, miestami poprcháva, ale zatiaľ máme aj nejaké výhľady. Prichádzame k rázcestníku Spálenica (1140 m). Je tu dosť hustá hmla. Žiadne výhľady do okolia. Podľa smerovníka je to k chate Erika (1046 m)15 min., no až po viac ako 20 min. vstupujeme do bufetu v chate. Tu si doprajeme dlhší oddych. Vyťahujeme z batohov poživeň, dáme si niečo teplé z miestnej ponuky a dopĺňame kalórie. Zrelaxovaní a posilnení balíme, obliekame pršiplášte a opúšťame prostredie bufetu. Počasie sa nezlepšuje. Cestou na vrchol sa zastavujeme pri stĺpoch na Mierovej hore, symbolu zachovania mieru v Európe. Dohľadnosť je malá a tak ani nevidíme vrchol Kojšovky. Vydávame sa na vrchol (1246 m). Hmla hustne a od vrcholového smerovníka vôbec nevidíme meteorologickú stanicu, hoci ju máme čoby kameňom dohodil. Zápis do vrcholovej knihy sa nekoná. Obe knihy, ktoré sú tu uložené, sú zapísané a v žalostnom stave. Čo sú to za ľudia? Spoločné foto a popri kríži schádzame k čajovni Katka, ktorá je zavretá. Mrholí. Chvíľu postojíme, Zdena uľahčuje svojmu batohu ďalším prípitkom na cestu. Opúšťame objekt čajovne a spúšťame sa ku Golgote (1040 m). Hmla hustne. Držíme sa na dohľad, aby sme sa nestratili. Hádam nie! Pri smerovníku zastavujeme a pôvodnú trasu pre zlé počasie meníme. Zlatoidské sedlo sa ruší a po modrej sa spúšťame do Zlatej Idky na parkovisko k autám. Hmla ustupuje a je tu celkom dobrá viditeľnosť. Hoci nám počasie neprialo, aj tak sme spokojní s tým, že sme dobili naše „baterky“.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

12.04.2014

Dnešnú túru začíname zo Štóskeho sedla, kde sme sa dopravili autobusom. Očakávali sme teplejšie počasie, ale je pomerne chladno. Spoločná fotka a cestou okolo kaplnky po červenej sa vydávame na dnešnú túru. Obloha je zatiahnutá, ale dúfame, že nezmokneme. Lesná cesta je zo začiatku upravená štrkom, po ktorom sa až tak dobre nekráča. Neskôr už prichádzame na trávnatý povrch a to je už lepšie. Pri prvej studničke na nás čakajú traja kolegovia so Smolníka. Tak už sme sedemnásti. Cestou sa zastavujeme pri poľovníckej chate pod Skorušinou, ktorá je zčasti zrekonštruovaná. Trochu oddychu a pokračujeme v dnešnej túre na Skorušinu, kde dopĺňame kalórie. Posilnení prichádzame na miesto, kde červená už neodbočuje na Osadník, ale pokračuje lesnou cestou. Tu je postavená lesná lanovka pre ťažbu dreva. Odtiaľ, až po najbližšiu križovatku, je cesta horšia ako tankodrom. Je to obraz toho, ako sa u nás zaobchádza s tým, čo by sme mali zachovať pre ďalšie generácie. Od križovatky už opäť kráčame pohodlnou lesnou cestou až k rázcestníku Metlisko (Bodovka). Oddychujeme. Osadník sa nekoná, nakoľko je nízka oblačnosť, takže bez výhľadov. Dosť sa ochladilo. Pokračujeme po žltej do Hačavského sedla. Cestou máme výhľad na panorámu Volovských vrchov a na Štós kúpele. Z Hačavského sedla (814 m) vystupujeme po modrej pod Jelení vrch. Tu modrú opúšťame a ďalším stúpakom prichádzame k vysielaču na Jeleňom vrchu (947 m). Chvíľu oddychujeme, kocháme sa výhľadom a ideme k ďalšej vyhliadke. Tu sa rozdeľujeme. Desiati z nás pokračujú žltou cez sedlo pod Špičiakom do Medzeva. Ostatní siedmi sa spúšťame porastom do sedla Krížna poľana (869 m). Odtiaľ po modrej kráčame do sedla Železná brána. Chodník vedie upravenými lúkami. Je to pastva pre oči po tom, čo sme videli pod Skorušinou, ako vyzerajú lesy po ťažbe dreva. Prechádzame okolo pasúceho sa stáda dobytka. Prichádzame do sedla Železná braná (736 m) a pokračujeme po modrej lesom do Šugova. Opäť prichádzame na lesnú cestu zničenú ťažbou dreva. Ešte sa na chvíľu zastavujeme pri hrobe rumunského kapitána a vydávame sa na záverečnú cestu cez Šugov a odtiaľ po zelenej do Medzeva. Aj keď sme očakávali lepšie počasie, s túrou sme spokojní. Pobyt v prírode je pre každého z nás najlepším relaxom.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

29.03.2014

V sobotu ráno pred deviatou hodinou vystupujeme v počte 21 z autobusu v Štós kúpeľoch. Tu začíname ďalšiu túru v rámci 100 jarných kilometrov. Od rázcestníka (640 m) sa vydávame po červenej pod Lastovičí vrch. Prechádzame štátnou cestou, pokračujeme chodníkom k rázcestiu Priporčie (728 m). Odtiaľ po červenej vystupujeme na lesnú cestu. Tu si doprajeme chvíľu oddychu. Príjemne sa sedí na jarnom slniečku. Po chvíli touto cestou pokračujeme ďalej červenou. Prichádzame na miesto, odkiaľ je možné vidieť Vysoké Tatry, ale pre opar, ktorý je v diaľke, vidíme iba ich matné obrysy. Máme pravé jarné počasie, ideálne na zdolávanie jarných kilometrov. Pri rázcestí pod Lastovičím vrchom chvíľu posedíme a počkáme na opozdilcov. Odbočíme ku krížu padlým príslušníkom 32. Gardského a 98. pešieho pluku na Lastovičom vrchu z roku 1919. Vzdali sme hold 32 čsl. vojakom, ktorí tu položili život za našu samostatnosť. Schádzame opäť na červenú a pokračujeme do sedla Jedľovec. Po ceste sa k nám pridávajú kolegovia zo Smolníka, takže je nás už 23. Pri zostupe do sedla máme pekný výhľad na panorámu Volovských vrchov. Pred nami je Zbojnícka skala
a Kloptaň. V sedle chvíľu posedíme a pokračujeme k Sadilenkovej chate (chata Zbojnícka skala - 860 m). V pripravenom ohnisku rozkladáme ohníček a o chvíľu úž cítiť vôňu slaninky alebo klobásky. Dobrú chuť. Pripravené na ohníku a v prírode je to kráľovské jedlo. Naberáme energiu pred výstupom na Zbojnícku skalu. Ešte chvíľu zrelaxujeme a vydávame sa hore strmým úbočím. Je to posledný strmý výstup dnešnej túry. Konečne sme na mieste. Sedíme, debatujeme a čakáme na tých, ktorí sú ešte za nami. Je tu pekný výhľad na okolie. Tradičné fotenie a pokračujeme na Kloptaň. Miestami obchádzame alebo prekračujeme pováľané stromy. najmä pri Zbojníckej skale. Potom už kráčame pohodlným lesným chodníkom až na Kloptaň (1153 m). Po skupinkách prichádzame na Kloptaň, ale ani odtiaľ nemáme možnosť pre vzdialený opar vidieť Tatry. Usadáme, niečo zjeme, doplníme potrebné tekutiny a kocháme sa výhľadmi. Takto zrelaxovaní opúšťame Kloptaň a klesajúcim chodníkom sa vydávame k chate Akol. Chodníkom prechádzame okolo „Tajgy“ a spúšťame sa k chate. Z chaty zostali len základy, nakoľko poľovníci odstránili všetky pozostatky po požiari. Chvíľu posedíme a vstupujeme na chodník, ktorým sa dostaneme na asfaltku v doline Hummel. Chvíľu po nej kráčame a potom pokračujeme lesnou cestou k rybníku „Káva“. Tu opäť pokračujeme asfaltkou až do Medzeva, kde túru ukončíme. Deň sa vydaril. Sme unavení, ale spokojní.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

15.03.2014

Prvé jarné km začíname v Slovenskom krase Zádielskou dolinou. Tohoročná jar prišla o čosi skôr. Predpovede na dnešný deň neboli optimistické. Meteorológovia hlásili veterno, a tak sme sa na to pripravili. Túru začíname z parkoviska pred vstupom do doliny. Jej pravou stranou cez drieňový porast vystupujeme na Zádielsku planinu. Prechádzame okolo informačnej tabule, pri ktorej je krasová jama. Drevená ohrada okolo jamy je už v dezolátnom stave, takže je potrebná opatrnosť. Na planine nás vítajú fialové kvietky ponikleca, žlto sfarbený hlaváčik jarný a aj prvosienka jarná. Prichádzame k prednej vyhliadke, odkiaľ máme možnosť vidieť mohutnosť Zádielskej doliny. Aj keď je tu dosť veterno, predsa sa tu chvíľu zdržíme a kocháme sa pohľadmi, ktoré sú nádherné. Po chvíli pokračujeme po planine a zastavujeme sa asi v prostriedku nad dolinou. Tu máme priamy výhľad na skalný útvar, ktorý sa nazýva Cukrová homoľa – 105 m vysoká. Všade okolo je množstvo poniklecov a medzi nimi nádherný poniklec biely. Chvíľu obdivujeme jeho krehkosť a po náučnom chodníku okolo salaša pokračujeme k vyhliadke Na skale. Odtiaľ máme výhľad takmer na celú Zádielsku dolinu. Posedíme, pokocháme sa a o chvíľu klesaním pokračujeme k reštaurácií Bystrina v závere doliny. Reštaurácia je po rekonštrukcií, takže zmenila svoj vzhľad a je otvorená. Posadáme, vybaľujeme jedlo a s chuťou si zajedáme. V reštaurácií máme možnosť dať si aj niečo na pitie. Posilnení pokračujeme a po modrej vystupujeme lesnou cestou. Po chvíli opúšťame značku a vystupujeme k hradisku pod Havraňou skalou (770 m n. m.). V NPR Havrania skala sú pozostatky po ťažbe rudy. Kráčame chodníkom popri skalnom brale, kde vidíme to, čo zostalo z jednotlivých štôlní. Nachádzame ešte aj pozostatky výdrevy a hlušinu vedľa chodníka. Vchádzame do lesného porastu, odtiaľ na lúku a lesnou cestou po zelenej okolo Snežnej diery pokračujeme k reštaurácií Bystrina. Tu si ešte chvíľu posedíme a oddýchnutí sa vydávame Zádielskou dolinou. Až tu vidíme skutočnú mohutnosť tejto 3 km dlhej a 300 m hlbokej doliny, keď prechádzame popri jednotlivých skalných útvaroch. Potok Blatnica, ktorý sa vinie popri ceste, len umocňuje krásu tejto doliny. Až tu máme možnosť vidieť veľkosť a krásu Cukrovej homole. Takto kráčajúc k parkovisku obdivujeme nádherné dielo prírody. Prvú túru 100 jarných kilometrov sme zvládli v pohode. Všetci 20-ti, aj s hosťami, sme boli s dnešným dňom spokojní. Odnášame si krásne zážitky. Dúfam, že v takom hojnom počte sa stretneme aj pri ďalšej túre 100 jarných kilometrov.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

01.03.2014

Výstup k Téryho chate bol aj ukončením zimnej turistickej sezóny. Zo Starého Smokovca (995 m) nejdeme pozemnou lanovkou, ale pešo po zelenej značke popri lanovkovej dráhe na Hrebienok. Počasie nám praje, tak sa nám kráča pekne v pohode. Z Hrebienka (1275 m) pokračujeme po červenej k Rainerovej chate (1304 m), ďalej okolo Obrovského vodopádu (1330 m), Studeného potoka až k Zamkovského chate (1475 m). Dobré miesto na oddych pred vstupom do Malej studenej doliny. Využívame možnosti chaty pred ďalšou cestou. Odtiaľ pokračujeme cez Malú Studenú dolinu k Téryho chate. Snehu je tak akurát, tak sa nám dobre kráča. V tomto období je otvorený zimný chodník, po ktorom vystupujeme k Téryho chate cez Veľký a Malý hang. Zimný chodník je priamejší, ale prudšie stúpa. Konečne sme pri Téryho chate (2015 m). Je tu pekný výhľad do doliny a aj na okolité skalné vrchy. V teple jedálne si objednáme niečo do žalúdka, posedíme a podebatujeme. Odpočinutí a zohriati sa vydávame na spiatočnú cestu. Dole to už ide horšie. S mačkami je to dobré, ale bez mačiek schádzame opatrne, lebo na snehu sa šmýka. Nikomu sa nič nestalo a už sme opäť na rovnom chodníku v doline. Tak, ako sme prišli, vraciame sa späť k Rainerovej chate. Tu máme možnosť obdivovať betlehem a horského nosiča zo snehu. Sú to diela chatára Petra Petrása, ktorý od roku 1999 každoročne tieto diela tvorí. Pokocháme sa týmito sochami a pokračujeme na Hrebienok. Tu obdivujeme novú dominantu Hrebienka Tatranský ľadový dom a v ňom ľadové výtvory. Je prvým v strednej Európe. Zanechávame ľadové kráľovstvo a vraciame sa do Starého Smokovca. Bol to pekný koniec zimnej sezóny.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

16.02.2014

Zišli sme sa, aby sme zhodnotili turistický rok 2013 KST Skoba. Predseda klubu Filip Lang vyhodnotil minuloročné akcie a vyhlásil najlepšieho turistu klubu za rok 2013. Stala sa ním nová členka zo Smolníka Janka Ridzoňová. Zúčastnila sa aj akcie v Západných Tatrách - Parichvost. Bola to akcia roka, ktorej sa zúčastnili aj Terka Gedeónová, Erik Gedeón, Zdena Pencáková a Miki Šoltis. Predseda jej odovzdal putovný pohár najlepšieho turistu klubu. Valter Müller predniesol správu o finančnom hospodárení za uplynulý rok a bol schválený plán turistických akcií na rok 2014. Nech je tento turistický rok plný krásnych zážitkov a nech sa stretávame na túrach v hojnom počte.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

01.02.2014

Dedinky, Zejmarská roklina, Geravy, Zajfy, Stratenská píla a opäť Dedinky. To je trasa dnešnej túry v Slovenskom raji. Z Dediniek sa vydávame po červenej až k rázcestiu Zejmarská roklina, ústie. Tu pokračujeme roklinou po modrej. Zejmarská roklina je jediná tiesňava sprístupnená v južnej časti Slovenského raja. Zdrojom potoka, ktorý ňou preteká, je vyvieračka – Zejmarská studňa na planine Geravy. Potok vytvára viaceré vodopády. Nesú spoločný názov Nálepkove vodopády. Teraz to boli „ľadopády“. Vytvorili nádhernú scenériu popri rebríkoch a stúpačkách, ktorými vystupujeme na planinu Geravy. Počasie máme príjemné. Snehu na toto ročné obdobie nie je veľa, ale aj tak nás planina víta peknou zimnou krajinou. Doprajeme si oddych a červenou, a neskôr žltou, pokračujeme k rázcetníku Malé Zajfy. Tu pokračujeme po zelenej značke dolinou Malé Zajfy popri Vráblovskom potoku cez rázcestie Veľké a Malé Zajfy na Stratenskú pílu. Pri východe zo Stratenskej píly fúka nepríjemný studený vietor. Po červenej, popri vodnej nádrži, končíme dnešnú túru v Dedinkách.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

18.1.2014

Predchádzajúce ročníky zimného výstupu sa uskutočnili za pravého zimného počasia. Tento 38. ročník bol výnimkou. Teplé januárové počasie bez snehu, prilákalo cca 230 turistov. Po registrácií v Richnave, v ktorej je Účastnícky list a odznak, nás odváža autobus do sedla Branisko, odkiaľ sa vydávame na Sľubicu (1129 m n. m.). Je polooblačno, takže nie sú ideálne výhľady. Na niektorých úsekoch trasy je dohľadnosť obstojná a tak robíme pár fotiek. Tatry nemáme možnosť vidieť. Sme milo prekvapení pohostením na trase vo forme chleba s masťou a cibuľou. To sme nečakali. Do Richnavy prichádzame v pohode a s peknými zážitkami. Tak ako každoročne, ani tohto roku organizátori nesklamali. Perfektne pripravená akcia.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

04.01.2014

Tohoročný 36. ročník výstupu na Volovec začíname s Henclovej po zelenej do sedla Volovec. Tu po červenej pokračujeme na Skalisko (1293 m). Takmer bez snehu a pomerne teplé počasie, to je dnešné Skalisko. Možno preto je taká hojná účasť. Zišlo sa nás tu z celého okolia niekoľko stoviek a nás Skobistov je sedem. Je pekný výhľad na okolie a na panorámu Tatier. V stanovenom čase predniesli tradičný novoročný príhovor primátor mesta Rožňava a starosta obce Čučma. Kto chcel, mohol si zakúpiť účastnícky list a odznak. Chýbal síce sneh, ale aj tak sme spokojní a tešíme sa na 37. ročník tohto výstupu. Dovidenia o rok.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

01.01.2014

Ďalší rok sa skončil, a tak ako každoročne, privítali sme nový rok 2014 s turistami z okolia na Kloptani. Zišli sa tu z Prakoviec, z Medzeva a ostatného okolia. Počasie sa veľmi nevydarilo, lebo tradičný sneh na Kloptani chýbal. Snáď aj počasie, na toto obdobie pomerne teplé, urobilo svoje. Takmer 100 účastníkov privítalo v dobrej nálade nový rok 2014. Nechýbali ani štvornohí „turisti“, koník z V. Medzeva a náš pes Kubo. V novom roku 2014 želáme všetkým stále dobrú náladu, pevné zdravie a veľa pekných turistických kilometrov.

Mikuláš Šoltis

Čítaj viac s obrázkami

Copyright: Ing.Jaroslav Stehlík 1999 - 2019